Reakce na recenzi:

hejkal - @ 21.05.2023

Alvin Lee má síce povesť gitarovej legendy, ale po odchode z Ten Years After mu jeho sólová kariéra nepriniesla toľkú pozornosť, akú by si zaslúžil. Sám tomu pomohol, pretože sa vzdal divokej improvizovanej muziky a upol sa na krotký rokenrol a blues rock s presahom k rádiovému mainstreamu. Ale aj v jeho diskografii sa nájdu lepšie kúsky, ako napríklad album Ride On, ktorý nahral so skupinou Ten Years Later.

Vyšiel v roku 1979 a každá strana platne obsahovala iný pohľad na kapelu. Pôvodne bola strana A venovaná štúdiovým nahrávkam a strana B koncertným. Na mojom cédečku je to naopak, pretože ho vydali Nemci a tam platňa vyšla práve v tomto obrátenom garde. Alvin Lee sa s projektom Ten Years Later vrátil k poctivému hardrockovému triu gitara-basa-bicie, čo by mohlo koncom 70. rokov vyznievať ako bláznovstvo, ale z pohľadu muziky mu to prospelo. Prakticky žiaden z jeho sólových albumov neprekonal métu „príjemné, ale priemerné“. Ride On sa vymyká. Je to energická nálož blues-hard rocku a to sa mi páči! Rytmika Compton-Hawhorne je parádna.

Koncertná strana albumu je zachytená bez akýchkoľvek úprav. Nikto nevie, kde boli nahrávky zaznamenané, Chris Welch v sprievodnom texte tipuje, že sú z Paríža, pretože sa toho koncertu osobne zúčastnil. Nepočítajúc scatovú vsuvku ide iba o tri skladby. Cover Hey Joe a stálicu Going Home dopĺňa skladba Ain’t Nothin’ Shakin’. A je ostrá, ostrejšia ako z albumu Rocket Fuel! Tak ako celý set. Konečne je tu zasa raz trio šalejúcich muzikantov a nie iba hviezda plus krovie.

Štúdiová strana obsahuje päť skladieb a po hrubý výraz nejde ďaleko. Už Too Much sa parádne mračí do éteru. It’s A Gaz pre zmenu dumá, ako spraviť z boogie zastretú náladovku. Groove v podaní Ride On Cowboy by mohol osloviť aj tých, čo majú radi prívetivú rádiovú muziku s nádychom reggae. To posadená tvrdárňa Sittin’ Here poteší najmä naše rockové srdcia. No a záverečná Can’t Sleep At Nite? Je to rokenrol, čo vám budem hovoriť, však si ho vypočujte:

Ride On je drsnejší a lepší album ako Rocket Fuel, koncertné nahrávky sú tradične úžasné, Alvin Lee bol pódiový kráľ. A štúdiovky sú rovnako hutné. Takúto muziku mám rád.