Reakce na recenzi:

hejkal - @ 11.09.2014

Album Ma Kelly’s grease spoon od Status Quo som donedávna nikdy nepočul. Doma sme ho nemali ani v detstve a ani potom. Dog of two head bola vysnívaná méta, inak som so skupinou zápasil štýlom – sladké (Are you growing tired of my love), jednotvárne (Down down), komerčné (In the army now).
Moje dojmy sú čerstvé, ale so Status Quo našťastie človek nemusí naštudovať množstvo samožerskej literatúry, manifestov (často písaných pôvodcami diela) a pod., aby mohol nadobudnúť pocit, že je povolaný čo i len vysloviť meno interpreta. A už vôbec pri nej netreba pomerať, kto ďalej dociká a kto-čo údajne dokázal, aby sa k tejto muzike mohol vôbec priblížiť. Občas je to príjemne uvoľňujúce.

Spinning wheel blues je presne to, čo hlása názov. Svižné blues s nezameniteľným tenkým hláskom za mikrofónom. Jednoduchosť, popri ktorej jednobunkovec vyzerá ako ekosystém planéty, srší z pohodovky Daughter. Jedna vyhrávka a už to jede. Kvitujem klávesové vsuvky. Ako ma sladké 60. roky až tak neberú, tak sa v nich úžasne vyváľala krehká nuda Everything. To svižná hardrockovica Shy fly je, ako sa vraví, iná káva. Neboli by to „Statusáci“, keby sa slohy nesnažili raziť si cestu s vervou buldozéru a refrény sú chytľavé ako pohlavné choroby. A aby toho nebolo málo, nasleduje (April) Spring, Summer & Wednesdays. Ten názov si zapamätajte, posadené tempo, hutná (na pomery kapely) hardrocková atmosféra, ide o prvý vrchol albumu. Nechýbajú dokonca stopky, zmeny, a teda všetko to, čo si s údajnou „kolovrátkovou“ kapelou bežne nespájate. Junors wailing je skladba, ktorú som spoznal vďaka kapele Steamhammer, je to nekompromisná „creamovská“ bluesrocková rifovka, ako sa patrí. Nuž ani Status Quo nemá na výber a hrá o dušu. Pohodovo rozkolísaná perkusijno-akustická vec Lakky Lady s havajskou gitarou ma necháva bez záujmu. Pravým opakom je hardrocková rezačka Need your love. Je sranda počúvať tenký hlások obkolesený rytmikou s vlastnosťami mažiaru a rifmi určenými na štiepenie žulovej steny v kameňolme. Lazy poker blues dostojí svojmu názvu, pomalé blues môžem vždy, čo je fasa, je, že skladba občas svižne nabehne, aby poslucháč nezaspal. Čo ma však šokuje, je záverečná skladba Is it really me/Gotta go home. Pôsobí ako z inej planéty, znie ako Uriah Heep, dokonca je jedna sloha nasekaná nadrobno a nepravidelne, akoby sa niekto snažil hrať artrock. A potom nastúpi svižný rokec s nekonečnými sólami, však má skladba takmer desať minút. Na koncertoch ju vraj naťahovali aj na pol hodinu. Priznávam, v tej dobe by som si kapelu rád pozrel naživo. Najzábavnejší moment nastane, keď sa gitarista rozhodne zahrať jeden známy motív z klasickej hudby, pričom na prvý raz sa mu to nepodarí, chvíľku sa ticho chystá na reparát a následne to dá. Počuť, že to nahrávali pekne naostro, žiadne štúdiové kúzelníctvo zamerané na prekabátenie poslucháčov sa nekonalo. Najlepšia skladba kapely, akú som kedy počul ma necháva v permanentnom nadšení, a to od muziky neskromne požadujem.

Na CD z roku 2003 je desať bonusov, vcelku zbytočných.

Ma Kelly’s grease spoon je dobrý album kapely v rozpuku. Pripomína mi Hellbound train od Savoy Brown. Nie muzikou, ale tým, že je to príjemná záležitosť s jednou geniálnou skladbou v popredí (a na záver). Rozhodne ma baví.