Reakce na recenzi:

hejkal - @ 16.11.2015

Na pomedzí britského artrocku sa počiatkom 70. rokov pomedzi velikánov typu King Crimson, Yes, Genesis, Emerson, Lake & Palmer atď. prepletala pomerne veľká masa kapiel, ktorých muzika bola minimálne rovnako zaujímavá, keď už nie štýlotvorná, muzikantsky vycibrená, keď už nie geniálna, a tak by sa dalo pokračovať. Medzi tieto formácie nepochybne zaraďujem aj Barclay James Harvest. Netuším, ako veľmi o nej vedeli občania socialistického Československa, ale som ochotný uveriť tomu, že moji rovesníci o ňu zavadili v miere neprekračujúcej tisícinu promile. Sám som nikdy nepatril k jej skalným obdivovateľom, čo je možno škoda. Jej neuponáhľaná muzika má na mňa priam terapeutické účinky, keď si potrebujem vyprázdniť myseľ od konšpiračného šumu a oddať sa sneniu. Mám rád hudbu vystavanú na dlhých meditatívnych plochách gitarových strún a klávesových podmanivých prílivových vĺn. To potom ani netreba vnímať texty, ktoré sú, dajme tomu, remeselne banálne. A práve toto mi album Once again ponúka vo všetkých ôsmich skladbách, ktoré ho tvoria.

Srdcervúca úvodná balada She said vo mne prebúdza predstavu filmovej drámy, kedy hlavný hrdina kľačí na pokraji skalnej rozsadliny uprostred divokých lesov s nehybným ženským telom v náručí. Rozcítený geroj skrátka oplakáva zosnulú lásku a prichádza moment, keď smútok nahrádza hnev a túžba po vzoprení sa osudu. Neviem, či by so mnou súhlasila väčšina dnešných poslucháčov slovenských rádií, ale keby sa v nich hrávali také veci, ako napríklad Happy old world, možno by sa ľudia opäť naučili vnímať hudbu aj inak, ako, že ide o šum prehlušujúci dopravnú špičku za oknami. Chytľavý refrén naráža na prazvláštne melancholické medzihry, pri rozochvenom klavírnom závere sa mi nechce ani len otvoriť oči, nieto ešte ťukať do klávesnice toto vyznanie. Ono, keby som niekedy chcel dodať výrazu „majestátna“ muzika adekvátnu obsahovú náplň, zosobnil by som ho skladbou Song for dying, pri ktorej vnútorne nariekam minimálne tak, ako prítomná srdcervúca gitara. Sú noci, keď neviem zaspať, kiež by som mal možnosť vrátiť sa do kolísky a nechať sa hojdať jemnou orchestráciou typu Galadriel. Tá sa nevyhla ani dlhšej skladbe Mocking Bird. Ťažko by sa pri nej usínalo, nakoľko graduje do sfér, v ktorých to citmi preteká minimálne tak, ako utečenci Schengenom. Akustická krehuľka Vanessa Simmons by sa nechala hádam aj ukameňovať a ani len ruku by nepozdvihla na svoju obranu. Choreografia albumu v týchto chvíľach rátala s tým, že poslucháči pochrapkávajú v kresle, nuž ich prebudí najtvrdšou skladbou na albume, a síce Ball and chain. Paradoxne, akoby sem ani nepatrila. Nie je zlá, gitarové vrkoče dievčine pristanú, ale je to asi najpriamočiarejší útvar, čo tu zaznie. Lady loves pokojne dokráča až za cieľovú pásku, pričom okato poukazuje na svoju predchodkyňu, že aha, darmo plytváš energiou, pomaly ďalej zájdeš.

Nádherná nespotrebná meditatívna muzika, zdanlivo mäkká, avšak tvrdošijne upnutá k estetickej kategórii nazvanej, pre nedostatok lepších výrazov, krásno. Pri jej počúvaní nemusím dumať nad zmyslom života, nakoľko som jeho súčasťou.