Reakce na recenzi:

hejkal - @ 13.04.2010

Guns’N’Roses bola skupina, ktorá v čase mojej puberty hrala zovšadiaľ. Spolu s Aerosmith a Nirvanou. Myslím, že to bolo v roku 1995, kedy som začal pôsobiť vo svojej prvej skupine, Earpick. V Bratislavskom stredoškolskom podhubí masírovanom mariškou, lacným pivom a inými životabudičmi som sa rýchlo adaptoval. Vtedy som začal serióznejšie prichádzať na chuť skupinám zo 70. rokov, ale garážové budúce hviezdy rockového neba (väčšina je však dnes stratená vo vesmíre a už ich asi nikto neobjaví) fičali na hore menovaných. A tak som sa dostal do situácie, že som hral skladby od Nirvany, Kravitza, Metallici alebo Guns spolu s tými od Black Sabbath, Deep Purple alebo Steppenwolf (hádam netreba uvádzať notoricky známe hity). Dnes by som si rád vypočul ako šialene to mohlo znieť (na bicie som hral sotva rok), nič sa však nedochovalo.

Priznám sa, vtedajší mainstream rocku ma moc nebral, taký Sabbati mi boli zvukovo aj pesničkovo ďaleko bližší. Ale Guns mi boli sympatickí z dvoch dôvodov. Slash je gitarista, akého si vždy rád vypočujem a Axel bol masovo kritizovaný za svoj škrek. To mi bolo sympatické, že nevyzeral, že by ho to štvalo.

Inak, dodnes, keď náhodou prepnem na nejaký hudobný kanál, ktorý sa tvári, že dáva rockovú reláciu, si z tých novších vecí najradšej pozriem práve klipy Guns. Sóla v Paradise City, Sweet child o’ mine ma dodnes rozžeravia dobiela. Rovnako ako náznak naliehavosti v You could be mine.

Čo mi na skupine moc nesedí, sú covery, taká Knockin’ on the Heaven’s door je zbytočne tvrdá a toporná, čo platí dvojnásobne pre Sympathy for the devil. Rock, nerock, stratili kus svojho čara. Zato Live and let die celkom beriem, Jamesa Bonda žeriem, McCartneyho už menej, ale občas sa mu zadarilo, no a Guns sa snažia aspoň hýriť energiou.

A čo dodať k tomuto CD? Je tam pár hitov, pár cover verzií, slaďáčiky a tak. Viac mi netreba. Občas si ho v súčasnosti dokonca pustím.