Reakce na recenzi:

hejkal - @ 03.07.2010

Minule som sa zamyslel a došiel som k poznaniu, že písať o konkrétnych albumoch skupín je pomerne jednotvárna záležitosť. Čo som na Progboarde, myslím, že som si mierne vylepšil štylistiku, dokonca i spôsob, akým nazerám na hudbu, sa zmenil. Pri počúvaní mi často príde na um, čo o tomto napísať? Medzi „Ako to zahrať?“, „Čo to tam stvárajú?“, „Božské!“ a „Kde som zasa zapatrošil ovládanie?“ sa tak votrela ďalšia vrstva aktivizujúca ducha. Snaha o originalitu, prípadne vtip je často prebitá tradičnou schémou sloha – refrén – sloha (čiže úvod, jadro, záver a ešte jedno čiže predstavenie, skladba za skladbou, hodnotenie). Akokoľvek sa možno stretnúť s názorom, že rozbor skladby po skladbe a používanie škatuliek (toto je crossover protoprog eclectic reggae rock a pod.) je nuda/klam/zmätok/ničnehovoriaci balast a pod., faktom ostáva, že mojim prvotným zámerom je nasmerovať neznalého čitateľa k tomu, aby dostal chuť si dielo vypočuť. Keďže väčšinou pridávam a komentujem skupiny zapadnuté pod vrstvami prachu (nerobím si ilúzie, desať-dvadsať prispievateľov na Progboarde nepredstavuje majoritu), má tento prístup obrovskú výhodu. Čitateľ sa dozvie, že na albume je niekoľko rýchlych/pomalých/tichých/hlučných skladieb. Pridaním prídavných mien ako napríklad párplovský, zeppelínovský, hendrixovský sa poskytne záchytný bod na predstavu, čo to tam hrá, občas pomáha aj prirovnanie k netypickému segmentu bytia (napr. skladba, ako keby niekto lúpal pomaranč letlampou za bezmesačnej noci uprostred Sahary na ťavom chrbte čelom k severovýchodu). To prinúti čitateľa danú hudbu si vypočuť, však čo to musí byť za umenie, ktoré v autorovi slov v predchádzajúcej zátvorke evokovalo práve to (alebo, čo je to za magora, keď myslí podobným spôsobom). Samozrejme, stojí za to vypichnúť, ktoré nástroje dominujú sólovo, čo sa nepodarilo, čo je vrchol atď. V neposlednej rade napomáha aj zvolený štýl písania. Ideálne je striedať súvetia a holé vety (navodzuje to rytmus), nevyhnutným minimom je prítomnosť obstojnej gramatiky a štylistiky (hoci tvorba nových slov odvodených z angličtiny a muzikantského slangu dodáva textu šťavu) a, samozrejme, netreba zabudnúť na odseky (prehľadný text je čitateľnejší, nech si ich odporcovia vravia, čo len chcú). Vo výsledku tu máme zdanlivo sterilný, ale hlavne premyslený útvar, ktorý poskytne univerzálnemu čitateľovi to, čo podľa mňa hľadá. Aspoň ja ako čitateľ niečoho nového o hudbe to tak cítim. Radšej nepriznám, že zakomponovanie autorského „vševedúctva“ a sebaprezentácie nesmie chýbať. Uznávam, že aj inak sa dá k recenziám pristupovať, otázkou ostáva, čo sa chce povedať a ja chcem, aby sa čitateľ nestratil v záplave slov a dozvedel sa niečo o hudbe, žánri a miere mojich preferencií k dielu. A keďže sa mi to práve teraz celkom nepodarilo, tak aspoň stručne:

Moloch hrá parádny rýchly aj pomalší gitarový blues rock, ktorý je v booklete prirovnávaný k Led Zeppelin. Viac písať nebudem, hajde zháňať a vypočuť!