Reakce na recenzi:

Brano - @ 12.07.2010

Albumom But seriously si Collins nastavil latku prekliate vysoko. V tej dobe, na jeseň 93 som v naivnom očakávaní dúfal v nejaké But seriously part.2. Bol som však sklamaný. Phil mal totiž opäť súkromné problémy, druhýkrát sa rozvádzal a údajne to manželke oznámil faxom... skrátka bolo okolo toho dosť klebiet a nechutností a bulvár si na ňom zgustol. No a Collins to riešil svojsky. Zavrel sa do štúdia, kde si sám nahral nový materiál a tiež všetky nástroje. Hudba na tomto albume plne odzrkadluje jeho duševné rozpoloženie. Both sides of the story je o rozvrate a nedorozumení v rodinách a potom ďaľšia smutná vec Can´t turn back the years. Everyday a smutný videoklip o dvoch ľuďoch, ktorí sa chceli stretnúť v jednom byte a osudovo sa minuli vo výťahu. Skrátka smola. Can´t find my way znamená opäť beznádej a pri We fly so close je to už na samovraždu. Najsilnejší moment na albume je pre mňa osobne We wait we wonder. Téma je síce znovu smutná-násilie v Severnom Írsku, ale dá sa vycítiť aj záblesk nádeje. Ústredná trochu kvílivá melódia mi pripadá, akoby bola zahratá na škótskych gajdách a vystihuje celkovú náladu piesne. A sme na konci. Jednou vetou by som Both sides charakterizoval ako smutný a nevýrazný album, v celkovom kontexte tvorby Phila Collinsa ako mierne podpriemerný a hodnotím ho slabými tromi hviezdičkami.