Reakce na recenzi:

Mayak - @ 13.11.2004

Vo svete rockovej hudby je iste veľa skvelých hráčov na klávesové nástroje...
Niektorí, viacej egocentrickí vydávajú radšej sólové diela a projekty (Vangelis, Rick Wakeman, čiastočne Keith Emerson, John Lord?), iní ako práve Martin Orford podriaďujú svoje nesporné kvality do služieb kolektívnych ? skupinových záujmov. Martin je stabilný člen skupín I.Q., JADIS a koncertnej John WETTON Band. Navyše, okrem kláves ovláda perfektne aj hru na flautu a je kvalitný spevák (vo všetkých troch kapelách spieva doprovodné vokály).
Prvé jeho sólové album po 30.rokoch fungovania v hudobnej brandži má dosť zavádzajúci názov: "Klasická hudba a populárne piesne", čo bolo myslené nepochybne s istou dávkou nadsázky...
Album, ktoré nahrával v spoločnosti takmer všetkých členov materských skupín I.Q., Jadis a veterána Johna Wettona má len jedného hosťa navyše - výborného gitaristu Davida Kilminstera, ktorý je na prog rockovej scéne vyhľadávaným štúdiovým muzikantom. Tony Wright na saxofóne je vlastne stabilný hosť na albumoch I.Q.
Úvodná "The Field of Fallen Angels", začínajúca Martinovou flautou a klávesovým nástupom sa vyvinie cez gitarový "súboj" Gary Chandler/David Kilminster do bombastického finále... "A Part of Me" vďaka spevu Johna Wettona evokuje atmosféru starších pesničiek bývalej supergrupy ASIA... "Quilmes", "The Picnic" (tu hrá autor pre zmenu na španielke!) a "Tatras" sú typické "klasické" miniatúrky, kde sa Martin realizoval vlastne úplne sám... Pokojná "The Days of our Lives" prechádza do inštrumentálnej, rockovej "Fusion", kde sa stretávajú opäť gitaristi z Martinových oboch kmeňových kapiel ? Gary Chandler (Jadis) a Mike Holmes (I.Q.)... "The Final Solution" má pre zmenu komornejšiu atmosféru, akú mali kompozície I.Q. v čase albumu "Nomzamo"... Na romantickej "The Overload" je zase hosťom spevák z I.Q. Peter Nicholls ? jednoducho nádhera... Záverečná "Evensong" je opäť skvelou inštrumentálkou, kde dominujú flauta a gitarová hra Gary Chandlera...
Toto album je ukážkou faktu, že menej je často viac: Nadprodukcia sólových albumov aj tých najlepších klávesových hráčov (Vangelis, Wakeman, Emerson) prinesie občas aj slabšie dielko, alebo dokonca prepadák. Martinovi Orfordovi sa to stať asi nemôže...