Reakce na recenzi:

hejkal - @ 13.08.2010

Prvý kontakt so zoskupením Van Zant som mal cez SPV sampler, kde sa nachádzala skladba I’m a want you kinda man. Pamätám si, že sme aj s bratom trošku rozčarovane počúvali výrazne komerčný slaďáčik a vraveli si, čo to sakra je? Naopak, mojej žene sa to páčilo. Brat si nakoniec, ako veľký Lynyrdovec, album kúpil krátko po vydaní, a tak som mu dal šancu. (Aj jeho pokračovanie si zadovážil, ale to ma bralo ešte menej ako „debut“, navzdory hosťovačke Kenny Wayne Shepherda). Vtedy som ešte nemal možnosť vypočuť si Johnnyho Van Zanta sólovo, to prišlo až neskôr, ale aj keby ste mi hodinu púšťali techno/hard core/rap, tak vám neprezradím, čo to bolo za album, pamätám si akurát to, že 80’s a nič pre mňa.

Albumu majú kraľovať dvaja speváci, bratia Johnny a Donnie, ale v podstate je to Johnnyho sólovka, drvivú väčšinu spevov obhospodaruje z pozície lídra. Sound je akurátne uhladený, prevládajú pokojnejšie a nasladnuté skladby s orientáciou na rádiá a nežnú časť populácie (obludná Can’t say it lough enough, podobne „nedomrlá“ Show me s grcavo vlezlým refrénom, titulná nuda Brother to Brother atď.). V miestach, kde sa nás snažia presvedčiť, že hrajú tvrdšiu rockovú vec (Rage), je to naozaj skôr predstieranie, aby sa neodradil masový poslucháč.

Osobne sa mi z tohto albumu páčia štyri skladby.

I’m a want you kinda man sa nakoniec ukázala ako najvyspelejšia sladká skladba na albume, je to tým, že má trošku smutný podtón („hey, yes I am“ v refréne mi trošku lezie na nervy, ale to sa dá odpustiť) a páči sa mi použitie klávesov.

Livin’ a lie predstavuje jednu z najtvrdších polôh (a aj ojedinelú) na albume, nuž sa niet čo čudovať, že mierne vytŕča. Záverečná gradácia mohla byť dlhšia, fade-out príde priskoro.

Downright and dangerous je jediné skutočné svižné južanské boogie na Brother to brother a viem si ho predstaviť aj na albume Lynyrd Skynyrd.

Skladba Black bottom road je jasným kráľom albumu. Akoby sem ani nepatrila a dostala sa sem omylom. Začína pomaly akoby vychádzala z bažiny niekde od Mississippi, pomaličky graduje, ženské vokály vkusne rozochvievajú naliehavosť refrénu, tiahle tóny v krátkom gitarovom sóle a opakovaný refrén vyvolávajú nutkanie pridať sa a spievať. A to nie je všetko. Milujem, keď sa pod spevom gitara snaží sólovať o sto šesť a tu je tento aspekt prítomný. Spolu s ženskými vokálmi. Záverečná minúta aj čosi ma totálne dostáva. Paráda. Keď pre nič iné, tak kvôli tejto skladbe mal tento album zmysel.

Kalkul a nulová ambícia prísť s niečím viac, než len s väčšinovou kolekciou sterilných rádiových pesničiek v pomalšom tempe, korenených bratskou Pí áR na pozadí s obrazom zosnulého Ronnieho Van Zanta, to ma nebaví. Ale pre tých pár skladieb a fakt, že občas si to vypočujem, dávam priemerné tri hviezdy.