Reakce na recenzi:

Brano - @ 11.08.2010

Som veľmi prekvapený, že doposiaľ sa žiadny párplista ani odborník na hard rock nevyjadril k tomuto výbornému koncertnému dvojalbumu. Dokonca nebol ani zaradený v diskografii Deep Purple na Progboarde. Párplisti, kde ste? Samozrejme, že koncert nedosahuje úrovne Made in Japan a treba povedať úprimne, že Gillanovi to už nespieva a nejačí tak ako v 72-hom. Chcem však upozorniť na tradične excelentné inštrumentálne výkony a na radosť ,pohodu a uvoľnenosť ,ktorá z tohto koncertu priam sála, čo pozornému a vnímavému poslucháčovi iste neunikne. Stačí len porovnať Live at the Olympia 96 s koncertným dvojalbumom Live at the NEC z roku 1993. Na Olympii už hrá pohodový gitarista Steve Morse, ktorý nahradil rozporuplného a komplikovaného Ritchie Blackmoora. Skupine to zjavne prospelo. Po druhé,chcem upozorniť na kvalitný a čistý zvuk, čo u Párplovských koncertoch nebola vždy samozrejmosť(stačí si vypočuť už spomínaný Live at the NEC,ktorý je po zvukovej stránke neuveriteľne sploštený). A po tretie ,precízne a s citom zostavený playlist a staré skladby ,ktoré predtým párpli často nehrávali-No one came,Maybe I´m a Leo či When a blid man cries.No a v hojnom počte sú zastúpené skladby z aktuálneho albumu Purpendicular. Napríklad také Cascades natiahnuté až na 11 minút je fakt radosť počúvať a na svoje si prídu aj priaznivci párplovskej klasiky-Smoke on the water a nezvykle na samý koniec zaradenú Highway star. Nuž čo, zmena je život. Child in time mi tu nechýba, na turné v 93-ťom sa na nej Gillan dosť natrápil,až mi ho bolo ľúto a slzy sa mi tisli do očí. Sám asi súdne zhodnotil svoj vek a momentálnu hlasovú dispozíciu ,takže na Live at the Olympia sa podobný trapas našťastie nekoná. Tento koncertný dvojdisk môžem všetkým vrelo odporučiť a pre skalných fanúšikov by mal byť povinnosťou.