Reakce na recenzi:

hejkal - @ 27.12.2010

Druhý album Doc Holliday je prvým, ktorý som kedy počul.

Za zvuku Harleya sa v svižnom tempe vyrúti na cestu k poslucháčovi skladba Last ride. Je jasné, že lepšiu úvodnú vec ani nemohli vymyslieť. Je tvrdá, južanská a zároveň v nej nie je ani stopa po nejakých osemdesiatych rokoch. Južanské boogie nie nepodobné Lynyrdom nesie meno Good boy gone bad. Skočná Don’t go talkin’ si zaslajduje a vôbec, takto znie veselá Konfederačná Amerika. Skvelo potemnelá pomalá (okrem svižného refrénu) vec Southernman robí česť svojmu menu, rovnako ako klasické južanské boogie Let me be your lover. V Skynyrdovskej verzii Call me the breze sa vzhliadla skladba Doin’ it again a niekoľko polôh (od slaďáku po hopsačku) v Don’t stop loving me si radšej vypočujte, je to asi jediná vec na albume, ktorá mi nesedí. Podobne ma trošku sklamala aj kvázi tvrďácka Hot rod. Ale to je len taký nesmelý oddych od veľkého finále. Na záver sa totižto servíruje Free bird po Hollidayovsky – Lonesome guitar. Už tu, vo svojej prvej publikovanej verzii, sa nedá ignorovať krása krehkej a jednoduchej melódie, ktorá skladbu skrz-naskrz prestupuje a dodáva jej auru niečoho éterického. Lepší záver si poslucháč ani nemôže priať.

Doc Holliday rides again... je výborný južanský album, jeden z najlepších.