Reakce na recenzi:

hejkal - @ 15.07.2012

A je to tu. Konečne prichádza vrcholné obdobie Pink Floyd. Rok 1970 je pre mňa magický a pre rockovú hudbu druhý taký nenastane (iba ak by sme zasa nulovali kalendáre). Že je to kravina? Figu! To je obal albumu Atom heart mother!

Úžasná, priam orchestrálna skladba Atom heart mother sa síce podľa tém člení na nejaké tie písmenká s názvami, ale ako celok je to parádna koláž psychedélie, orchestrálneho art rocku, bezslovných spevov a bezprecedentných emócií, ktoré z Pink Floyd urobili jednu z najosobitejších skupín, čo ich 20. storočie nosilo. Dvadsať minút génia usvedčuje predchádzajúce dielo kapely zo zbytočnosti. Navyše, Gilmour prvý raz naplno rozvinie svoje podmanivé sólo, ktoré sa stane základným rozpoznávacím prvkom nasledujúcej tvorby skupiny. V kontraste s monumentálnou prvou stranou platne sa druhá strana (nie odvrátená, na tú si budeme musieť ešte chvíľku počkať) začína krehko, akustika, uspávanka, If je jednoducho príjemná a mám ju rád. Návrat do minulej dekády obstaráva ďalšia ľahká vec s názvom Summer '68. Nežný klavír striedajú búrlivejšie dychové pasáže, spev občas papá, je to fajn. Beatlesovsky upokojená pieseň Fat old Sun dokonalo stupňuje milú atmosféru tejto časti albumu. Z jej prívetivej nálady by hádam aj prívrženec Ku-Klux-Klanu vyhľadal spoločnosť dajakého prisťahovalca a padli by si do náručia. A pri gitarovom sóle by sa v romantickom filme určite počalo nielen jedno dieťa. A tým načas končí hudba a začína nezmyselná vsuvka Alan's psychedelic breakfast. Akési zvuky dňa sa sem votreli, avšak nerušia a sú milosrdne krátke, čoskoro ich doplní klasický klavír, následne sa vrátia a tak to beží asi trinásť minút, pričom hudba je vždy zaujímavá.

Po úlete zvanom Ummagumma sa dá konštatovať, že skupina sa poučila (aspoň na niečo bol ten pokus dobrý) a našla tú správnu psychedelicko-vzletnú polohu, ktorá jej na chvíľku vydrží. Výborný album s jedným úletom, ktorý milosrdne prepočujem. Pink Floyd na vrchole.