Reakce na recenzi:

Publius Enigma - @ 01.02.2014

Atom Heart Mother.

Prvý album z rokov sedemdesiatych ma do dnešného dňa prekvapuje. Čím ďalej ho počúvam, tým ďalej sa v ňom otvára veľa ciest - muzikálnych smerov, ruchov, zvukov, harmónií - ktoré človek pri prvom počutí isto nezaregistruje. A to je večný problém kritiky na toto majstrovské dielo, ktorým Atom Heart Mother je.

Album otvára rovnomenná suita. Neviem ako by som do tejto recenzie narval všetky moje pocity, ktoré pri nej vždy cítim. Atom Heart Mother Suite patrí k jedným z najdokonalejších progresívnych diel v celej ére populárnej hudby. Úvod tvorí zmes nepokojných orchestrálnych zvukov a nerytmických dychov, ktoré razom preruší zvuk reťazí a motoriek. Rozum sa mi zastavuje a ja čakám čo príde ďalej - hlavná téma rozbije akékoľvek pochybnosti o kvalite tohto diela - a to som len v druhej minúte! Nehorázny motív sa pomaly upokojí a suita sa posúva k ďalšej časti, kde harmónie drží práve Richard Wright. Veľakrát som vyzdvihol jeho prínos do kapely, tu sa to snáď desaťnásobí - pasáž graduje aj s celým orchestrom, aby sa znovu upokojila. Striedanie dynamík je asi najväčšou kvalitou kapely v jej rannom období, vytváranie takejto atmosféry len tak nezažijete... Po opernej časti (ktorá je mimochodom veľmi atmosferická) prichádza bluesový motív, pri ktorom vždy odpadnem od šťastia. Tak jednoduchý motív - ale pritom tak dokonale šlape! Prichádzajú zábavné vokály a istá hatlanina, ktorú už poznám aj odzadu :) Po repete témy prichádza koláž zvukov. Tu to začína byť priam hrôzostrašné - takisto epos na albume Meddle vytvára tie isté zimomriavky. Po ozname "Silence in the studio" prichádza ešte raz opakovanie témy a grandiózny záver. Som unesený. Ešte raz - unesený. A ešte raz - u n e s e n ý. :)

B-stranu otvára jemnučká Watersovka If. Dokonale upokojí každého, kto si vypočul úvodnú suitu až do konca. Za zmienku stojí aj vynikajúce sólo Davida Gilmoura, ktoré ma pri každom vypočutí pozitívne nakopne a zabúdam na veľa starostí, ktoré rutinný deň prináša. Ďalšia pieseň, Rickova Summer '68 je takisto kvalitná ako dve predošlé. Kompozične pozostáva z pozitívnej a negatívnej časti. Veselý motív s nostalgickým textom razom vystrieda temnejší - How Do You Feel?!. Počuť tu aj dychy, ktoré len dokreslujú dokonalosť diela.

David Gilmour prináša po svojom úspechu z Ummagummy ďalšiu úplne sólovú skladbu, na ktorej obstaral všetky nástroje, spev a zvuky kostolných zvonov. Aj v najchladnejšom zimnom dni cítim lúče jarného slnka, ktoré zahrieva moju pokožku... Prenádherný text a atmosféra. Neviem to ani opísať. A keď príde sólo - som v siedmom nebi. Nechcem aby to skončilo... Avšak, neľutujem že to po piatich minútach končí, pretože -

Prichádza Alan's Psychedelic Breakfast. Po zvukovej stránke najdokonalejšie experimentálne dielo aké som kedy počul. Okrem perfektného priestorového stereo spracovania musím vyzdvihnúť aj synchrónnosť bežných ruchov ako škrtanie zápalky alebo varenie v rýchlovarnej konvici s tromi jednotlivými hudobnými motívmi skladby. Nechcem si ani predstaviť, čo sa dialo v hlavách fanúšikov po užití nejakého LSD a zapnutí gramofónu s týmto dielom... Viac sa už nedá napísať. Treba počuť.

To platí aj o celej platni. Je to prvé naozajstné dielo tých Pink Floyd, ktorých poznáme z čiernych drážok vinylu s trojuholníkovým obalom. Tu nastáva moment, kedy sa kapela vydala svojou vlastnou, krásnou cestou trvajúcou dvadsaťpäť dlhých rokov. A tu nastal moment, kedy som naozaj začal milovať Pink Floyd. VIVA ATOM HEART MOTHER!