Blues Creation - Live! (1989)

To čo na prvých dvoch albumoch predviedli Blues Creation je primerane slušný hardblues rock ktorý ma síce chytil hneď na prvé počutie no skutočné čaro tejto skupiny podľa mojich uší spočíva v tejto nahrávke. Neuveriteľná energia akou hrajú prevzaté skladby sa jednoducho musia páčiť každému milovníkovy hlasnej rockovej hudby šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov.

Rolling Stone Zvuk Wah-wah pedálu s prímesou spätnej väzby (holt zosilovače mali vypeckované určite na maximum) otvára prvú skladbu tejto abnormálnej live nahrávky. Jednoducho sa spustí ten najklasickejší bluesový riff aký len existuje a do toho si spevák svojou "japangličtinov" spieva skladbu Catfish popri tom gitarista neustále sóluje ako pomútený.Po krátkom texte skladby sa spustí kapela do rýchleho tempa a nekonečné sólo sa môže začať. Energie a 100 techník vykradnutých s posluchu nahrávok Led Zeppelin, Deep Purple, Black Sabbath či Hendrixa sa môžu začať.

Nightmare je hard rocková skladba s veľmi chytľavým a zaujímavým riffom. Basovú linku má tiež dobrú. Trochu kopírujú Black Sabbath ale to nevadí... v takto podanej forme mi to nevadí.

Drinkin' Blues Srdcervúce pomalé blues prakticky taká "sinceivebeenlovinovka" (if you know what i mean). V rovnakom tempe sa ide od začiatku až do konca ako v spomenutej LedZeppelinovke nič viac nič menej.

Titulná skladba druhého albumu Demon & Eleven Children znie rovnako ako v štúdiu......... čistý Black Sabbath. To sa nemôže zaprieť. Jedná sa o jednu vynikajúcu a povedal by som asi najlepšiu vlastnú skladbu skupiny.

Understand - Feat. Carmen Mak Jediná skladba kde si zaspieva speváčka menom Carmen Maki. Hlas má celkom príjemný. Je to akoby taká japonská odpoveď na Grace slick. Avšak čo sa týka skladby na Jefferson Airplane to má ďaleko.... veľmi ďaleko.

Posledná pieseň je klasická bluesovka Tobacco Road v asi nabrutálnejšom prevedený akú som kedy počul. Má v sebe zaujímavú zmes sól ktoré doslova kopíruje gitaristov ako napríklad Ritchie Blackmore alebo Tony Iommi. Prvý taký moment sa naskytne hneď v prvých minútach. Keď gitarista zahrá sólo Ritchieho Blackmora s albumu Concerto for Group and Orchestra z roku 1969. Nikde inde som toto sólo ešte nepočul. Po ňom sa skupina stíši a nastáva sólo od Iommiho a to Warning ak sa nemýlim. Ten Takeda musí mať úžasný sluch. Potom nastáva čas pre ústnu harmoniku ktorej sa takmer podarí vyvolať spätnú väzbu... Posledné tri minúty sa skupina pokúša koniec ale nie a nie im to vyjsť.

Je to u mňa jeden s najpočúvanejších live albumov. Takže asi tak.
reagovat