Gilbert, Paul - Fuzz Universe (2010)

Tretí inštrumentálny album Fuzz Universe je ďalší vynikajúci počin Paula Gilberta. Jedná sa pravdepodobne o technicky jednu z jeho najťažších dosiek. Napriek tomu tieto gitarové praktiky slúžia na vytvorenie rockovej atmosféry s úžasnými melódiami. Jednotlivé skladby sú zároveň aj poctou jeho muzikantským vzorom akými sú Rush, Jimi Hendrix, Van Halen a mnoho iných. Opäť je to štýlový mix žánrov, ktoré sú Gilbertovi blízke. Album má ako celok progresívny charakter a striedanie rozličných nálad hovorí tiež jasnou rečou. Gilbert to vie celé ukolísať svojím štýlovým skladateľským rukopisom. Nerobí hudbu preto, aby dokazoval svoju virtuozitu ale robí ju hlavne pre ľudí. Tento album aj tak znie a nie je to len gitarová moderna ale aj pohľad späť do rokov 70-tých.

Titulná Fuzz Universe patrí medzi to najlepšie na albume. Paul Gilbert musí byť asi poriadny blázon, lebo hrať takto precízne a presne na gitare je až nenormálne a z tejto skladby je cítiť jeho geniálny muzikantský prístup. Je rockovo tvrdá a zároveň nádherne melodická, proste skvost. Druhá v poradí Olympic je jednoznačne pocta Rush a až neobyčajne presne vystihuje ducha tejto kanadskej skupiny. Skladba ako keby vypadla z obdobia rushovskej dosky Hemispheres. Vypaľovačka The Count Juan Chutrifo je štýlovo v blues-rocku s precíznymi aranžmánmi a výrazným orgánom. Bach Partita In Dm je Gilbertova interpretácia Bachovej klasickej kompozície v podaní elektrickej gitary. Jeho rokmi vypracovaná technika je ľahká ako vánok a pritom veľmi osobitá. Druhý vrchol je určite Rundgrenova skladba Blue Orpheus. Úžasné harmónie a melodické linky vytvárajú čistú rockovú eufóriu s neodmysliteľnou noblesou.

Gilbertovým veľkým vzorom je aj Eddie Van Halen a song Will My Screen Door Stop Neptune je presne v tomto poňatí. Opäť veľmi vierohodné podanie a myšlienkovo jednoznačne zapadá do produkcie Van Halen, ani samotný Eddie by sa za túto vec určite nehanbil. Ďalšia reminiscencia na roky 70-té Propeller je veľmi oslňujúca a prispieva k tomu aj zvuk orgánu a rovnako kreatívna rytmická sekcia. Pre zmenu hammond klávesy zaznejú v Don't Rain On My Firewood. Rockový spád podporuje aj gitarový wah wah pedál a výrazom to nemá ďaleko od Jimiho Hendrixa, Robina Trowera alebo Pata Traversa. Veľmi dobrý groove-rockový song je aj Plastic Dracula s klasickým spevným gitarovým motívom. Svižná Blowtorch má zaujímavé technické gitarové postupy, ktoré nezaprú silný feeling a melodický odpich. Mantra The Lawn obsahuje pomerne netypické klávesy, zato Gilbert v nej žiari ako kométa v hlavnom gitarovom leitmotíve. Posledný kúsok Batter Up je veľmi hravý surf-rock ala Beach Boys a je to veľmi príjemné a uvoľnené.

Fuzz Universe je Gilbertov svet plný gitarových efektov. Práve práca s týmito efektmi je dôležitým elementom a Gilbert sa vedome vracia do spomínaných 70-tých rokov. Zároveň je album duchaprítomný a tak spojil tieto rôznorodé smery do jednoliateho celku. Na tento album nepotrebujete tony trpezlivosti, dostane vás možno aj na prvý krát. V tomto je Gilbert veľmi vynaliezavý a práve v tom je aj pointa ako preniknúť do duše poslucháča a získať si jeho priazeň. Ostatní muzikanti si tiež zaslúžia pochvalu, lebo ich výkony sú absolútne profesionálne. Fuzz Universe je ďalší inštrumentálny skvost z dielne tohto famózneho gitaristu a ja dávam bez najmenších pochybností maximum.
reagovat