Stevens, Steve - Flamenco. A. Go. Go (1999)

Steve Stevens je známy ako gitarista Billyho Idola. Už za pôsobenia s týmto nevyspytateľným spevákom vykazoval Steve Stevens zaujímavý gitarový talent. Idolov album Whiplash Smile priniesol zo spätného pohľadu skvelé gitarové nápady a sóla a považujem ho za jeho najlepší od tohto speváka.
Steve sa rozhodol vydať sa svojou vlastnou cestou. Album Flamenco a Go Go je jeho najautentickejším a najosobitejším produktom. Nie je to tradičný flamenco album, je to jeho vlastná vízia flamenca. Obsahuje okrem akustickej gitary aj elektrické gitary plus rôzne elektronické prvky. Zároveň si album udržiava rockový a progresívny prístup.
Prvý inštrumentálny song prekvapí tanečným elektronickým podkladom. Klasický flamenco rytmus v štýle rumba a perfektné akustické sóla robia z tohto songu jednu z najvýraznejších skladieb. Nechýba tu muzikantský vtip s hlavne dokonale melodické linky.
Cineccita je ďalší inštrumentálny skvost. Krásny akustický úvod navodí pomalšiu jemnú melódiu. Podklad tvorí opäť vkusný elektronický podklad a Steve tu využíva rôzne producentské finty. Geniálne sólo v strede skladby dotvára úžasnú atmosféru celej skladby.
Tretia v poradí Our Man In Istanbul je už o niečo tvrdšia a výrazovo sa tu využívajú východné motívy. Akustické gitary už majú tvrdší odtieň. Skladbu zjemňujú ženské spevy v pozadí a elektrické gitary tu robia skvelú prácu. Sólo je zvláštne poňaté a celkovo je to kus zaujímavej hudby.
Klavírne akordy štartujú Letter To A Memory. Hlavné slovo si zanedlho preberie akustická gitara a po melodickej stránke je to ďalší ukážkový príklad veľkého skladateľského talentu. Prekvapenie nastane v polovici skladby, ktorá neberie rockový rytmus v latino štýle s dychmi v perfektnom balení. Jemné akustické gitary sa po chvíli vrátia a dokončia túto skvelú skladbu.
Hranie sa s klávesami a elektronikou sprevádzajú song Feminova. Celé to má zaujímavú atmosféru a nápaditosť. Je to asi najnetradičnejší kúsok na albume, ale do konceptu celého tohto počinu zapadá ako uliaty.
Dážď v úvode Velvet Cage navodí kľudnejšiu atmosféru spolu s akustickými gitarami a orchestrálnymi aranžmánmi. Má to zase východný feeling a ženské vokálne harmónie to len potvrdia.
Prebudenie nastane v songu Hanina. Krásny rumba štýl akustických gitár robia podklad pre spev istého Faudela. Jazyk spevu neviem celkom presne určiť, ale dôležité je že to má tu správnu atmosféru. Famózne akustické sólo v strede a na konci skladby jednoducho nemá chybu.
Dementia začína parádnymi akustickými vyhrávkami.
Akustické poryvy skončia až po štvrtej minúte a k slovu sa pre zmenu dostane rytmická sekcia spolu s klávesami. Toto je pre zmenu progresívna nakladačka a pravdepodobne je celý song nahraný naživo.
Uvoľnenie prichádza v Twilight In Your Hands. Akustické gitary čarujú krásne melódie. Melodická linka je čitateľná a pekne pocitová. V sóle dokazuje prečo patrí medzi gitarovú elitu.
Tradičnejším flamencom zaváňa posledná Riviera '68. Zároveň je tu aj moderný pohľad na vec a jazzové sóla tu idú pekne spolu s klávesami. V polovici tu začnú znieť ženské harmónie a má to opäť príchuť východu. Koniec tvoria pekné akustické linky spolu s rytmikou a musím povedať, že je to perfektné zakončenie celého albumu.
Steve Stevens stvoril v pravom zmysle slova progresívny album. Je to hudobne veľmi tvorivé a zároveň aj farebné čo sa týka zvuku a použitých nástrojov. Jednoznačne jeden z najzaujímavejších gitarových albumov 90-tých rokov.
reagovat