Moore, Vinnie - The Maze (1999)

Vinnie Moore je skvelý, ale nie až tak celkom známy gitarista napriek svojim kvalitám. Album The Maze patrí medzi jeho klenoty. Je to inštrumentálne dielo na pomedzí neo-klasického metalu, progresívneho rocku a trochu fusion.
Na album si pozval špičkových muzikantov a je to aj cítiť. Za všetkých spomeniem aspoň klávesáka Tonyho MacAlpinea. Vinnie tu oprášil svoje hudobné začiatky z čias Mind's Eye a Time Odyssey. Dobré je na tom to, že to zmodernizoval a posunul smerom vpred.
Prvá skladba The Maze to celkom dobre vystihuje. Začiatok je typický neo-klasický metal a takto si skladba pekne vykračuje s Vinnieho krásnymi melodickými motívmi. Je veľmi dobre zložená hlavne nápadmi a kdesi v piatej minúte nastane zmena smerom k fusion. Hudobníci sa tu pekne predvádzajú s dôrazom na zachovanie myšlienky, ale celkove je to veľmi príjemné spestrenie.
Optimisticky ladená neo-klasická skladba King of Kings má takmer guitar-hero nádych. Je rytmicky pekne spracovaná a vyniká tu Vinnieho zmysel pre gitarovú melodiku.
Tretia Cryptic Dreams je už o niečom inom. Nádherná pomalšia progresívna pecka. Vyniká tu hlavný motív a perfektné sóla. Na konci sa nachádza zrýchlenie, ktoré dokončí túto skvelú skladbu.
Ďalšie prekvapenie je určite španielske rockové flamenco v Never Been to Barcelona. Veľmi dobrá vec, ktorá ukazuje Vinnieho aj v inom teda v akustickom svetle. Treba povedať, že aj táto poloha mu ide celkom dobre.
Watching From the Light je taká gitarová pohodovka. V pozadí pekne hrá akustická gitara. Moore si tu užíva melodické linky a sóla.
Späť k neo-klasike sa vracia skladba The Thinking Machine. Na konci tejto rockovej veci to trochu rozbalia Moore s MacAlpineom v tandeme gitara-klávesy.
Výborná skladba je siedma v poradí Eye of The Beholder. Je to typická neo-klasická vec, ale má modernejšie poňatie hlavne čo sa týka melodiky a stavby. Veľmi dobre tu vynikajú rockové sóla, ktoré prispievajú k jej celkovej farebnosti.
Pomalšia Rain je mimoriadne dobrým spomalením. Výrazovo sa pohybuje trochu v štýle Joea Satrianiho. Sóla však ponúkajú typickú gitarovú tvár Vinnieho Moorea.
Moja asi najobľúbenejšia skladba z celého albumu je Fear and Trepidation. Skvelá rozvrstvená melodická kompozícia v strednom tempe. Najlepšia je na tom hlavná myšlienka, ktorá je typickým produktom jeho gitarového umu. Akustické gitary tu dokonale spestrujú atmosféru a následné sólo je doslova úžasné.
Posledná In the Healing Garden je viac než vydareným ukončením. Za chodu pomalšej rytmiky a gitary sa vytvára pekný emocionálny kus hudby. Výborné rockové akordy odpichnú typické sólo a celý song hrá v dynamickom štýle. Je tu niekoľko zaujímavých nápadov, ktoré je radosť počúvať a hlavne tie sóla sú dokonalé.
Musím však pochváliť aj rytmickú sekciu Gaalaas-LaRue, ktorá tu odviedla kvalitnú prácu. Na prvé počutie by som také veci o tomto albume nenapísal. Po niekoľkonásobných prehrávaniach som pochopil myšlienku a povahu tohto počinu. Je to jednoducho krásny gitarový album, ktorý má svoju hĺbku a emócie. Jednoznačne nedocenená nahrávka, ale odo mňa má maximum.

reagovat