Tribal Tech - Thick (1999)

Ak by som mal ukázať prstom na jeden jediný album, za ktorý by si Tribal Tech zaslúžili vstúpiť do ríše nesmrteľných, tak by to bol jednoznačne Thick. Nahrávky, ktoré postupne vydávali sa od seba líšia, či už z pohľadu produkcie alebo aranžmánov, ale tento výtvor je naozaj z iného súdka. Je to samozrejme dôsledok ich neustáleho vývoja, ktorý dospel k svojmu absolútnemu vrcholu. Tribal Tech teda vstúpili do štúdia a začali neúnavne improvizovať a jamovať. Vzišla z toho masívna koláž zvukov a nad tým všetkým stále vytŕčal fantastický rytmický groove, ktorý tak dokonale ovláda tandem Willis a Covington. Kapela sa, jednoducho povedané, odtrhla z reťaze a začala úplne bez akýchkoľvek zábran hrať a tvoriť. Nemá to však nič spoločné s free-jazzom, kde to občas vyzerá tak, ako keby si každý robil čo sa mu v tej chvíli zachce.

Tribal Tech majú svoj zvuk, štýl a aj spôsob akým prezentujú hudobné nápady. Tentoraz, ale neprihliadajú na kompozičnú formu a idú bezhlavo vpred. Jedna vec je však na nich zaujímavá. Keď počúvate ich albumy, tak nemáte pocit že vám v tejto chvíli hrá nejaký samostatný projekt gitaristu, basáka alebo klávesáka. Priestor pre sebarealizáciu je každému daný, ale výsledok z ich hudby je taký, že muzikanti pracujú na akomsi vyššom aranžérskom princípe, aby vynikla hlavne kapela ako jeden celok. Pravdepodobne ich tvorba fungovala na báze “demokracie“. Kapelu však tvorili štyria prvotriedni muzikanti, takže sa mohli spoľahnúť jeden na druhého a každý vložil do hudby niečo jedinečné. Takto by sa dal charakterizovať aj album Thick a po prvýkrát je pod ním podpísaná celá skupina.

Neforemné zvuky a pomaly sa valiace tempo predstavujú začiatok Sheik Of Encino. K svojmu vrcholu dôjde vďaka klávesovému sólu a naliehavejšiemu improvizovaniu. Ťažko uchopiteľná je aj klávesovo-experimentálna Party at Kinsey's, ktorá inklinuje v istých častiach k jazzu a funku. O niečo príjemnejšia je určite Jalapeno a vyčnieva hlavne farbistými, a zároveň melodickými postupmi. Skvele sa v nej predvedie basák Gary Willis, ktorý tam vytvára nádherný groove. Clinic Troll je ďalšia podivná záležitosť a sú v nej zapracované aj elektronické prvky. Monštruózny titulný track Thick sa k vám pomaly približuje ako Frankenstein a atmosféra je naozaj podobná tomuto prirovnaniu. Henderson si logicky vytvoril priestor pre svoje jazz-bluesové sóla a Kinsey je ako klávesák tradične nevyspytateľný. Oddychovka You May Remember Me padne vhod a nasledujúca Slick opäť čaruje komplikované rytmické zbesilosti, ktoré sa však počúvajú so zatajeným dychom. Predovšetkým Scott Henderson tu urobil so svojim sólom dieru do vesmíru. Nekonvenčné hranie sa s harmóniami a zvukmi je ďalšou náplňou tentoraz krátkej skladby Somewhat Later. Koniec zaobstaráva voľnomyšlienkársky a zároveň ťažkotonážny fusion What Has He Had?, ktorý je v duchu celého albumu trochu uletený a samozrejme aj cielene arytmický.

Thick je ukážkovým príkladom albumu, ktorý za normálnych okolností nepustíte ani svojej milej rodinke a ani priateľom. Iba ak v prípade, že sa ich chcete čo najrýchlejšie zbaviť. Áno, toto je album len pre určitú skupinku poslucháčov, ktorí majú radi nekomfortnú, náročnú a pritom originálnu hudbu. Nejedná sa však o bezbrehý experiment a ani avantgardu. Thick patrí vo fusion komunite medzi veľmi uznávané diela a Tribal Tech sa po štyroch rokoch od predošlého Reality Check, znovu dostali na samotný vrchol tohto žánru.
reagovat