Control Denied - The Fragile Art Of Existence (1999)

Chuck Schuldiner je jednoducho pojem v metalovej hudbe. Či už to bol progresívny death/trash alebo power/trash metal, tak z jeho rúk vychádzali neskutočne deštruktívne riffy a ťažkotonážne štruktúrované plochy. Doteraz mám veľmi rád albumy Symbolic alebo The Sound Of Perseverance od geniálnych Death a tieto predstavujú pre mňa aj nedostižný vrchol samotnej extrémnej scény. Death bolo vždy niečo extra a odlišovali sa od podobne ladených kapiel svojim progresívnym cítením a fanúšikovia určite ťažko niesli ukončenie tejto kapely. Prekvapením bola formácia Control Denied, kde chcel Schuldiner robiť o čosi melodickejšiu hudbu, pretože v tej dobe už nevedel kam má posunúť extrémny žáner s kapelou Death.

Prvotriedne muzikantské výkony a nasadenie sú viac než jasné. Taký muzikanti ako Christy, DiGiorgio, Hamm dokazujú svoju profesionalitu každým svojim tónom. Vokál Tima Aymara vyvolal rôzne diskusie či sa jeho prejav hodí do tejto hudby alebo nie. Môj názor je ten, že je dostatočne dobrý spevák na to, aby si mohol dovoliť spievať na tejto doske a jeho široká hlasová škála tiež nie je na zahodenie. Treba si však túto jazdu užiť tak ako to Schuldiner zložil a nahral, pretože jeho duch a hudobné myslenie je tu prítomné v každom okamihu.

Klasický rytmický kolotoč prechádza v Consumed do super riffovačiek. Schuldiner vedel ako dať zmysel svojim kompozíciám. Niekoľko na seba nadväzujúcich zmien tempa a gitarových rytmov nestráca dynamiku a priehľadnosť. Drsný spev Tima Aymara tu celkom dobre sedí. Vypaľovačka Breaking The Broken je ďalší skvost. Opäť geniálna práca s riffmi a gitarovou ekvilibristikou. Bubenícke breaky zdobia Expect The Unexpected a tento song by som si vedel predstaviť aj na albume Death. Drvivá paľba riffov a náročnejších zmien tempa nesie typické znaky Schuldinerovho aranžérskeho talentu. Hustá basa odštartuje What If? a tu sa už prejavuje temnejšia pocitová stránka ich hudby. Pomalšie nálady sú úžasne vykreslené skvelým riffom, ale je to trochu ťažší oriešok na počúvanie. Podobne je na tom aj When The Link Becomes Missing a tvrdé gitarové výpady zrazu presekne pomalšia sekvencia aj s krásnym gitarovým sólom. Believe je skôr taký pomalší progresívny metal, ale je dosť natlakovaná rôznymi plochami. Stredná gitarová časť stojí za vypočutie. Ďalší tvrdý zárez Cut Down má dobre zladenú vokálnu linku aj s vypracovanými gitarovými zbesilosťami. Guľometové bicie Richarda Christyho sú v tomto songu na top úrovni. Titulná a zároveň aj záverečná The Fragile Art Of Existence je ďalší kvalitný zásek. Ako najdlhšia skladba na albume ponúka dostatok zaujímavých plôch s vymakanými gitarami a rezavým vokálom.

Pre všetky kompozície je charakteristické striedanie pomalších a bleskurýchlych rytmov s veľmi osobitým prístupom. Jazzová basa Stevea DiGiorgia iste zaujme svojou odlišnosťou od gitarových partov. Tento progresívny power/trash metal nie je svojim vyznením ďaleko od tvorby ďalšej spriaznenej kapely Nevermore. Myslím, že čas ukázal že tento výtvor má svoje opodstatnenie a aj svoju hodnotu. Schuldiner sa nechcel obmedzovať na jeden typ žánru a ostať v ňom. Je to aj cítiť na tejto doske, kde ako keby rozprestrel krídla. Podľa zmluvy s vydavateľstvom mal vraj Schuldiner stvoriť ešte jeden štúdiový album Death a potom sa už naplno venovať Control Denied. To sa však už neuskutočnilo, lebo Chuck tento svet opustil. Je to večná škoda, lebo on ako jeden z mála mohol posúvať progresívno-metalový žáner. Ešte pred smrťou však tvrdo pracoval na skladbách ďalšieho štúdiového albumu, ktorý sa s veľkými problémami pomaly už dokončuje. Na rok 2013 je ohlásené vydanie druhej štúdiovky When Man and Machine Collide, o ktorom už kolujú fámy ako o ďalšom Schuldinerovom skvoste. The Fragile Art Of Existence hodnotím reálne 4,5 hviezdičkami.
reagovat

Jardo @ 05.05.2013 11:39:53
Chuck je skutočne osobnosť a tento jeho projekt je celkom príjemný. Pre mňa je tiež jeho vrcholom predovšetkým The sound of perseverance, nasledovný svojim predchodcom. Chuck bol zdatný skladateľ a gitarista (určite má miesto v mojom rebríčku top 100 gitaristov). Pravda, najmä posledné 2 albumy Death patria k tomu naj v progresívnom metale. Škoda ho...