Anima Mundi - The Lamplighter (2013)

Nepíšem recenzie zvlášť často, napriek tomu, že počúvam kvantá muziky, navyše skutočne zo svojho aspektu záujmu pomerne úzkostlivo vyberanej a to, že sa ku jednej kapele vyjadrujem po tretí krát touto formou je pre mňa samotného skôr raritné a neštandardné...
Navyše, napriek tomu, že progrock (neoprog, symfoprog) stále milujem, nie je pre mňa spomedzi subžánrov už zďaleka tým jediným pravým, orechovým v hudobnom svete.
Ale to, čo sa udialo a stále deje u progrockových ANIMA MUNDI ma podvedome „prinútilo“ vyjadriť svoje pocity a emócie...
Už v tejto dobe jasná výkladná skriňa kontinentálne amerického, samozrejme, že kubánskeho (ale nepochybne európsky znejúceho) symfonického progresívneho rocku vydáva práve svoj štvrtý regulárny štúdiový počin. Očakával som prirodzenú a úplnú kontinuitu na predošlé, aj mnou v podstate vychválené albumy „Jagannath Orbit“ a „The Way“ a tá kontinuita tu aj je, ale v inej forme, ako si asi mnoho prívržencov týchto progrockerov z „Ostrova Slobody“ predstavovalo. Personálne zmeny v rockových bandoch sú jav celkom prirodzený, no odchod už pevne etablovaného, étericky (Jon Andersonovsky) intonujúceho speváka Carlosa Sosu už počas nahrávania a masteringu nového albumu (oficiálne z rodinných a osobných dôvodov), bol celkom nečakaný. Muzikanti z ANIMA MUNDI, teda hlavne obaja zásadní inštrumentalisti Roberto Díaz a Virginia Peraza boli „nútení“ prepracovať celé aranžmá spievaných skladieb vlastne už hotového albumu, z dôvodu, že nový spevák kapely, Emmanuel Pirko Farrath má značne odlišnú farbu hlasu, intonáciu a spôsob frázovania, ako predtým zasnene znejúci tenor, ktorého vlastníkom je Carlos Sosa.
Tenor bol vystriedaný veľmi sýtym barytónom, v mnohých pasážach a fragmentoch spevu inklinujúci až k spodnému okraju hlasovej polohy a z relatívne známeho sveta progresívneho rocku (neoprogu), najviac pripomínajúceho Gary Chandlera, speváka, gitaristu a bossa britských JADIS.
Snáď prvé dve počutia albumu boli pre mňa istým zaskočením a potreboval som stráviť zmenu vokálneho imidžu zo snivo-éterického sveta kapely ... do sveta o niečo iného, ale v konečnom rezultáte predsa len jednoznačne pozitívneho, východiskového a vpred posúvajúceho v pravom slova zmysle. Emmanuel Pirko Farrath dodal svojim štýlom spevu skupine akýsi až mystický pocit pokoja a duchovnej harmónie, napriek tomu, že symfonický prog má znieť často aj dramaticky a expresívne - tieto ingrediencie však ostali nakoniec v hudobnom vyjadrení ANIMA MUNDI plne zachované.
Aj textová zložka „The Lamplighter„ má prvky ezoterična, tajomnosti a istého artrockového pátosu, aký poznáme najmä zo staršej tvorby legendárnych YES a súbežne z projektov Jona Andersona, predovšetkým s Vangelisom, či aj z niektorých jeho sólových albumov.
Formálne je album rozdelený do dvoch vyše 20 minútových suít a záverečného epilógu.
Titulná suita „The Lamplighter“ je postavená najmä na nosných plochách a variabilných motívoch širokej škály klávesových nástrojov „Ricka Wakemana v sukni“ - Virginia Peraza dozrieva, ako značkové víno a jej priestor na každom ďalšom albume týchto Kubáncov rastie priamo úmerne s ich nespochybniteľnou kvalitou. Tí, ktorí máte radi napr. yesovský „Awaken“ z albumu Going For The One, pravdepodobne pocítite určitú spätosť medzi týmito dielami s takmer identickou skladateľskou, kompozičnou a textovou filozofiou, aj keď obe skladby sú suverénne špecifické a svojské.
Suita „Tales from Endless Star“ je podobne, ako predošlá, titulná, rozložená do štyroch formálnych častí. Na priestore vyše 26 minút sa toho deje ešte viac a je tu väčšia miera dramatična a a ešte bohatšie inštrumentálne výkony.
Roberto Díaz, šéf ANIMA MUNDI sa hlási predovšetkým ku gitarovému odkazu stálic, ako sú Steve Hackett, Steve Howe a Roine Stolt, ale tu znie jeho gitara podstatne viac, ako to poznáme z albumov v podaní Davida Gilmoura, či Andy Latimera, teda je to najmä o pocitoch a náladách a istej miere melanchólie, či latentného, no predsa len krásneho hudobného smútku. Najmä 10 minútová inštrumentálna „Endless star“ je ukážkou jeho gradovanej hráčskej ekvibrilistiky, v striedajúcich sa drobných „súbojoch“ s elektrifikovanými klávesami i klasickým klavírom Virginie. Aj drobné, nevtieravé inštrumentálne plochy, vyhradené už v kapele štandardne hosťujúcej Anaisy Gómez (flauta, klarinet, resp. gajdy) sú nespochybniteľnou ozdobou tohto albumu celkove.
Sedem minútový epilóg albumu „His Majesty Love“ znie predsa len muzikantsky uvoľnenejšie a akoby optimistickejšie a bezstarostnejšie. Je to, akoby vydýchnutie si, po určitým spôsobom dramatickej a napínavej ceste.
„The Lamplighter“ po mnohonásobnom počutí a skutočne výborných predošlých počinoch považujem za kompozičný a hráčsky vrchol ANIMA MUNDI. Kubánci sú celkom nepochybne v svetovej extralige symfonickej formy progresívneho rocku.
A to, že o pár dní odštartujú tohtoročný festival „Night Of The Prog“ v nemeckom Loreley je aj satisfakcia za ich doterajšiu tvorbu i rešpekt globálneho progrockového sveta pred tým, čo pre neho vykonali a aký nespochybniteľný vklad do studnice svetového rocku progresívneho ANIMA MUNDI celkove priniesli ...

reagovat

alienshore @ 23.06.2013 08:20:43
Miro obligátne super recka ..., album som mal možnosť si vypočuť bolo to pre mňa prekvapenie, je to jednoznačne posun vpred, Anima Mundi sa snaží nájsť si vlastnú tvár a vlastnú cestu a nechce byť len kópiou Yes, podarilo sa im to na sto percent ... svojská nahrávka a päť hviezd zaslúžene