West, Leslie - Still Climbing (2013)

Po vydaní hudobného diela Unusual Suspects, Ktoré som tiež recenzoval a prijal veľmi pozitívne, som vôbec nečakal že by sa Leslie West vytasil z nejakou novou štúdiovou nahrávkou. Tento pesimistický postoj som nadobudol po tom ako sa mu zhoršil zdravotný stav a približne v čase pred vydaním spomínaného Unusual Suspects mu amputovali pravú nohu. Dlhoročná cukrovka si vyžiadala svoju daň. Táto daň však nezobrala Lesliemu chuť hrať a čom ja viem má za sebou odvtedy mnoho koncertov.

A o 2 roky sa vytasil s novým materiálom. Ešte predtým než by som počul čo iba tón z nejakej skladby som natrafil na názov a obal albumu. Až ma pri srdci zahrialo ako sa tieto dve nezvukové prvky odvolávali na prvý album skupiny Mountain ktoré, či sa to niekomu páči alebo nie, odkazujú na jeho najlepšie a naj-produktívnejšie časy. Tie všemožné riffy, precítené pomalé sóla to všetko išlo rovno zo srdca nemajúce primárny chtíč zisku. Netvrdím že nešlo aj o prachy ale to sa nedá s dnešnou prekliatou konzumnou spoločnosťou porovnávať rovnakým merítkom. Skákať ako my pískajú alebo ostať hladný. Názov Still climbing s obrázkom obrovitánskej hory, odkazujúci na staré dobré 70´s.
Nažhavený na nový počin môjho gitarového vzoru som sa do nahrávky pustil. Radosť s počúvania tak isto ako pozornosť od prvej skladby išla priamo čiaro dole. Prvá skladba ušla druhá tak isto, potom to už išlo rapídne dole. Pokúsim sa podrobne rozobrať zásadné problémy tejto nahrávky aby to zase nevyznelo že buď hodnotím radikálne kladne alebo zase naopak radikálne negatívne. Taký prvý problém by som určite hľadal v celkovom zvuku kompletného obsahu. Celé to znie tak plocho, plechovo, lacno, elektronicky, akoby to produkovala a mixovala partia puberťákov na svojom domácom počítači. Bicie znejú tak akoby boli naprogramované elektronicky, mal som tú možnosť počuť naprogramované bicie ktoré zneli celkom realisticky alebo realistickejšie než tieto, viac než pravdepodobne skutočné. Som zvyknutý počúvať nahrávky v hocijakej (ne)kvalite smejem sa ľuďom ktorý sa hádajú nad tým či je lepší zvuk s vnylu alebo CD, proste žabo-myšie vojny ktoré odpútavajú od podstaty veci, ale tu mi ten zvuk vadil extrémne. Netvrdím že mal Unusual Suspects oveľa lepší zvuk ale aspoň bicie boli také.... údernejšie. Ďalšia vec ktorú by som chcel albumu vytknúť bolo nesmierne veľa zaužívaných klišé postupov takmer v každej skladbe. Je mi jasné že už na staré kolená nenahrá ďalší Nantucket Sleighride no v podstate toto celé je dookola opakujúci sa cyklus už dávno vyšliapaných ciest. Nie všetky sú zlé ale toto nie je dôvod prečo chcem počúvať Westa , na niektorých miestach to už spadalo do Pop Metalu. Skladby s hosťami, až na Johnnyho Wintera, nestoja takisto za nič. Najlepšia skladba ktorá sa tu nachádza je paradoxne prerábka piesne s prvého albumu Long red ktorá si to ako inak vôbec nevyžadovala pretože je svojim spôsobom v originálnej verzií dokonalá.

Nejedná sa o odpad to by som musel byť veľmi nevraživý. Ale sklamaný som to nepopriem. Nie som fanatický milovník nikoho a ničoho. Keď ma niečo zaujme nesliedim iba po povrchu a wikipedie ale zase nejdem ani úplne fanaticky do hĺbky( napríklad že by som vedel ktorá upratovačka zametala po nahraní štúdio) Zdá sa mi ale že toto bolo robené narýchlo alebo fušovala postprodukcia.

reagovat