Chain - Two of a kind (1973)

Starý, dobrý blues(rock) je mojim obľúbeným spoločníkom a hoci Two of a kind môže byť toho dôkazom.

Žiaden iný žáner nie je tak bohatý na emócie (pozdravujem progmetalistov), ako blues. Každý žáner sa dá naučiť hrať a súhlasím, že aj blues. Veď bluesové klasiky, štandardy sú pomerne jednoduché a dvanástku zvládne hádam každý, kto sa gitare nejaký ten čas už venuje. No má to jeden háčik a tým je cítenie, feeling. Nie každý vie zahrať blues presvedčivo. Nie každý ho vie podať uveriteľným spôsobom. Nie každý má to bluesové cítenie. Jednoducho blues sa oklamať nedá. A ak je zahraný tak, že (umelecká) výpoveď interpreta navodí jedinečné pocity u poslucháča, potom je to hudba, ktorú viem počúvať aj hodiny a vôbec mi nevadí, že jej prislcho označenie „jednoduchá“.

A presne také sú aj prvé štyri piesne tohto albumu, čo je časovo približne jeho polovica. Dokážem to počúvať dookola. Druhú časť albumu tvorí takmer dvadsať minútová skladba s názvom How to set fire to an elephant, ktorá bola nahraná naživo 7. júna 1973 v Garrison Disco klube. V štúdiu k nej boli pridané nejaké špeciálne efekty. Mám túto dlhočíznu skladbu rád a počúva sa dobre, no v porovnaní s predošlými predsa len zaostáva. Je tam viac psychedélie a chuti experimentovať. To prvé by nevadilo (a ani nevadí), dokonca ani to druhé, ak by moje pocity z hovorili jasnou rečou: „áno“. Samozrejme, že hlavné slovo v nej má blues, ale niektoré zvuky (asi tie, čo tam boli štúdiovo dodané – sakra, načo to robili – takto pohnojiť živý záznam fušovaním zo štúdia) mi vadia, čo platí aj o určitých experimentálnejšie ladených častiach. Ako celok to teda nemá až takú silnú výpovednú hodnotu, ako prvé štyri piesne. Sú tu však solídne inštrumentálne výkony a príde aj na bubenícke sólo, ktoré je fajn korením. Suma sumárum však nemôžem povedať, že túto skladbu nemám rád, veď ponúka aj zaujímavé pasáže.

Perličkou je, že ako nájomní hudobníci tu hrajú a spievajú aj členovia kapely Muddyho Watersa: James "PeeWee" Madison a George "Mojo" Beauford. Napriek niektorým „prehreškom“ (tie štúdiovo dodané zvuky do live materiálu im neodpustím) považujem tento album za fajnový a teší sa u mňa obľube.
reagovat