Wolters, Joop - False Poetry (2011)

Keďže som priaznivcom inštrumentálnej gitarovej hudby už niekoľko rokov, tak bolo asi len otázkou času kedy objavím meno Joop Wolters. Tento samozrejme nie veľmi známy holandský gitarista a skladateľ patrí medzi ozajstné talenty, ktorý by si zaslúžil väčšiu pozornosť. Gitarový hrdinovia to majú ťažké, keďže netvoria hudbu so spevom ktorá je väčšinou preferovaná hudobnými poslucháčmi. Ak však dokážu povedať gitarou resp. melódiou to podstatné majú šancu zaujať určité spektrum fanúšikov ako som napr. ja alebo aj ďalší, ktorí vidia v inštrumentálnej muzike niečo špecifické a zaujímavé. Wolters má rád rôznorodé štýly, čo je nakoniec aj dosť dobre počuť. Prevažuje však progresívny metal, ktorý je okorenený zmesou jazz-rocku, fusion a prog-rocku. V poradí štvrtý štúdiový album False Poetry je ukážkovým prepojením Woltersovej osobnosti, jeho zručnosti, inšpiračných zdrojov a skladateľského potenciálu. Vyšiel na vlastné náklady a určite ho to stálo nemálo času, kým to dal celé dokopy. Vypomohli aj známejšie mená ako napr. bubeník Atma Anur (Tony MacAlpine, Richie Kotzen, Cacophony, Jason Becker) a francúzsky klávesák Vivien Lalu, s ktorým spolupracoval na albume Oniric Metal.

Úvodná inštrumentálna jazda Sponge ponúka progresívny metal dream-theatrovského strihu, ktorý sa v druhej polovici presunie do jazz-rockových vôd. Savior tiež neuteká ďaleko od tvorby Dream Theater a Wolters v nej celkom zdatne konkuruje aj samotnému Petruccimu. Melodické motívy sú dôležitým prvkom na tomto albume a práve oni posúvajú celú túto kolekciu do iného svetla. Veľmi dobre to vystihuje tretia v poradí Ozric Dream s krásnym jazz-rockovým ťahom. Pre mňa je jedným z vrcholov skladbička Rage Of 10, t.j. premakaná melodická bomba s efektnými sólami a skvelou rytmikou. Na podobných základoch stavia aj Drowned a po nej sa už pritvrdzuje metalovejším zárezom Renegade Robots. Veľmi dobrým osviežením je song Mi Corazon zjavne inšpirovaný Al Di Meolom a jeho latino cítením. Wolters spracoval tému samozrejme jazz-rockovým spôsobom a ako bonus pridal akustické pasáže v štýle flamenco, spolu s elektrickými gitarami to znie neodolateľne. Rytmická záležitosť s názvom Lost nemá chybu, opäť tu cítiť inšpiráciu gitarovými hrdinami melodického razenia ako napr. už spomínaný John Petrucci alebo Steve Morse. Pomalá ale zato nádherná Counterclockwise sa pohráva s melódiami a sólami úplne prirodzene bez zbytočného exhibicionizmu, myslím si že toto by sa iste páčilo napr. aj dámam. Universal Doubt dokonale plní úlohu zakončovateľa a väčšinou sa pohybuje na hrane prog/jazz-rocku a metalu, v jednej pasáži zablúdi dokonca aj do funku. Bonusovka A Way Home zabŕdne do funku ešte viac, prevažuje však jazz-rock s prímesou rôznych štýlov.

Zatiaľ je pre mňa album False Poetry najlepším počinom sólovej kariéry Joopa Woltersa a to hneď z niekoľkých dôvodov. Pestrosť skladieb, kvalita prevedenia a v neposlednom rade kopec melodických motívov sú práve tie atribúty, ktoré ma dokážu vždy správne naladiť a zaujať. Isteže je tu veľa inšpiračných zdrojov a určite by sa našli hlasy, ktoré by na to poukazovali. Určite by som ho ale neobvinil z nepôvodnosti nápadov či absencie vlastného názoru. Veľa takýchto albumov v gitarovej muzike nenájdete, pokiaľ by sme brali do úvahy menej známe mená. Hodnotím False Poetry vysoko na 4,5 hviezdičiek, prikloním sa však k maximu pretože z toho vyžaruje úprimné muzikantské vyznanie.
reagovat