Spiritual Beggars - Mantra III (1998)

Viacero kapiel má periódu, ktorá sa dá nazvať ako vrcholná a presne pri tomto albume sa to stalo aj švédskym Spiritual Beggars. Toto môžem nazvať jedine ako "hovadsky" dobrý hard-rock a to prídavné meno som nepoužil len tak čírou náhodou. Hudobné nástroje sú poriadne zbustrované a výsledný zvuk driape a škriabe ako rozzúrená mačka. Skladby dostali ešte k tomu aj metalický povlak, ale vo svojej podstate je to stále veľká pocta 70-tým rokom a ich štýlovým objaviteľom. Obrovská energia a nasadenie je podložené špičkovými motívmi, riffmi a melódiami. Proste žije to tu hudbou! Skvelým ťahom bolo prijať do partie klávesáka Per Wiberga, ktorý sem tam prebudí zmyselný hammond orgán prípadne melotrón. Zostávajúce trio Amott, Witt a Spice hrá ako o dušu a Mantra III je vrcholným skvostom nielen pre Spiritual Beggars, ale aj pre celú stoner-rockovú scénu.

Spice si chlapsky zaškrieka (aj zaspieva) v úvodnej Homage To The Betrayed. Je to ako byť oliatý vedrom studenej vody hneď po rannom prebudení a uvedie vás okamžite do reality tohto albumu. Žiadne kompromisy či sladké popevky, ale tvrdá poctivá muzika ktorá sa zadrie pod nechty ako čierna sadza. Dôležitou skladbou je určite Monster Astronauts, ktorá to parádne rozprúdi aj na koncertoch. Viac do metalových vôd zachádza napr. Euphoria s pulzujúcim riffom a odľahčenejším refrénom. Gitara Michaela Amotta kraľuje na všetkých frontách a je to práve on kto udáva smer. Spice ako spevák rastie a jeho vokál dáva hudbe Spiritual Beggars vlastnú tvár a pudovú živočíšnosť. Lack Of Prozac je čistá hard-rocková eufória a aj tu je dôkaz, že keď je dobrý nápad tak sa dejú zaujímavé veci. Veľmi osviežujúco vybočuje kratučká inštrumentálka Superbossanova, ktorá zahrá viac na jazzovejšiu nôtu a znie to fantasticky. Ďalšie songy, ktoré by som určite vypichol sú melodicky vyšperkovaná Send Me A Smile, southern/blues-rocková Sad Queen Boogie a psychedelická Mushroom Tea Girl. Práve posledne menovaná je ozajstnou čerešničkou s vynikajúcou rytmikou (krásne nepravidelné tempá), dráždivým orgánom a tradične úžasnou gitarovou prácou Michaela Amotta.

Vo svete chladnokrvného a vykalkulovaného rocku je toto ako niekoľkometrový meteorit, ktorý prerazí atmosféru a narobí "trochu" neporiadku. Mantra III v podstate nemá slabé miesto a každá skladba je neobyčajne huževnatým dielkom. Cítiť z toho samozrejme hard-rockové retro, ale je to tak čarovné, že tu absolútne nevnímam žiadne štýlové klišé (a ani tu žiadne nie sú). Prirovnal by som to k divokému mustangovi, na ktorého keď vyleziete tak s vás vytrasie dušu. Keď si na vás trochu zvykne (aj vy na neho), tak si spolu užijete parádnu jazdu!
reagovat