Tygers Of Pan Tang - Ambush (2012)

Recenziu na tento rockový opus si neodpustím, pretože v dobe vydania na mňa pôsobil ako zjavenie s takmer afrodiziakálnymi účinkami. V blízkosti sa nevyskytujú žiadne klávesy ani elektronika, len nabušené a vrčiace gitary. Tigríci z Veľkej Británie boli opäť hladní po hard-rocku a pripomenuli sa tým najlepším možným spôsobom, ako ešte stále aktívni pionieri dávnej éry NWOBHM. Tygers Of Pan Tang po dlhých rokoch zažiarili s albumom Ambush až natoľko, že ho môžem zaradiť medzi to najlepšie v ich kariére, popri niektorých nahrávkach zo začiatku 80-tých rokov, ktoré sú stále dôležité pre metalovú komunitu.

Pravda je, že Tygers Of Pan Tang je už skôr rocková partia muzikantov než metalová, no nevyhýbali sa klasickému rocku ani vo svojich začiatkoch. V podstate im to aj viac pristane vzhľadom na to, že jej pôvodný člen gitarista Robb Weir už nemá dvadsať rokov. Ambush ale pôsobí, ako keby ho naozaj nahrali mladí energickí rockeri s hustými dlhými hrivami a môže za to aj služobne mladší spevák talianskeho pôvodu Jacopo Meille. Kvalitné aranžmány ich však usvedčujú z dlhoročných skúseností a je to teda istý kompromis medzi minulosťou, a konkrétnou víziou do budúcnosti, o ktorú sa môžu Tygers Of Pan Tang oprieť aj v ďalších rokoch, ak teda ešte budú mať chuť niečo tvoriť.

Skladby sú v podstate dielom celej kapely a to je aj dôvod, prečo je táto doska tak živelná. Producent Chris Tsangarides sa opäť podpísal pod zvuk, tak ako tomu bolo v prípade klasických Wild Cat (1980) a Spellbound (1981), čiže návrat do najlepšej formy nie je až tak celkom náhodný. Úvodný nášup Keeping Me Alive je niečo ako červený koberec pred vstupom do rockového neba. These Days a One Of A Kind si udržujú kvalitu, avšak to najlepšie prichádza pri štvorke s príznačným názvom Rock & Roll Dream. Gitarista Dean Robertson vytvoril priam geniálny riff a melodickú linku, ktorá sa môže kľudne zapísať aj do zlatého fondu rockovej hudby. Veľmi sa mi páči aj nasledujúca energická skladbička She so španielskym sólom na akustickej gitare. Nenápadné verzie pri Play To Win vytresknú opäť do parádneho refrénu, ktorý si viem predstaviť aj pri ich živých koncertoch. Hitovejší koncept má výborná Burning Desire s krásne prepracovanými gitarami, ktoré sú absolútnou ozdobou celej dosky. Paradoxne mi ako najslabšia príde ďalšia Robertsonova autorská záležitosť Speed, ktorá sa najviac štylizuje do metalovej podoby.

Tygers Of Pan Tang si napriek vynovenej zostave stále udržujú svoj znamenitý štýl, s ktorým prišli na začiatku 80-tých rokov. Nie sú to však len nejaké retro spomienky, ale konkrétny tvorivý progres v ich asi poslednej fáze. Jacopo Meille podal skutočne famózny výkon, pričom jeho hlas patrí medzi to najvýraznejšie, čo sa na tejto nahrávke dá počuť. Kapela, ktorá po viac ako 30-tich rokoch nahrá album ako je Ambush by nemalo ostať nepovšimnuté a vnímavé oko iste naláka aj krásny cover od známeho Rodneyho Matthewsa.

Hodnotenie: 4,5
reagovat