Druckfarben - Second Sound (2014)

Začínajúce kapely sa občas potýkajú s problémom ako vlastne robiť emocionálne vyzretú muziku. Druckfarben sa to už netýka, pretože napriek existencii len dvoch štúdiových albumoch to nie je mladá kapelka a jej členovia už majú nejaké tie profesionálne skúsenosti úspešne za sebou. Môžu tvoriť teda hudbu tak ako si predstavujú. Táto kanadská pätica je prísľubom do budúcnosti pre fanúšikov symfonického prog-rocku v štýle Yes či Spock's Beard. Debutový album z roku 2011 bol solídnym dielom, no Second Sound ho v kvalitatívnej rovine jasne prekračuje.

Myslím si, že zainteresovaný poslucháč progresívneho rocku dostane od tohto albumu presne to čo očakáva. Žiadna veľká veda či nafúkanosť. Naopak poctivý prístup a nadhľad je pre Druckfarben tým najpodstatnejším. Ich hudba neznie mladícky neohrabane a ani nemôže, pretože chlapi sú už v strednom veku. Čerpajú z klasického obdobia 70-tých rokov a okoreňujú to zároveň súčasným zvukom. Hlasový fond Phila Nara musí každému pripomenúť Jona Andersona z Yes. Paralela sa naskytá aj pri veľkolepých klávesových nástrojoch, ktoré majú presne ten typický symfonický dozvuk. Melódie sú veľmi vzdušné a poskytujú poslucháčovi aj to prepotrebné emocionálne vyžitie. Kapela sa nesnaží o krkolomné zmeny tempa, pôsobia veľmi sympaticky a nikoho neohurujú nevídanými postupmi. Múdrosť prichádza naozaj s vekom a Druckfarben sa spolu stretli v najlepších rokoch, kde môžu ukázať čo je to zlatá stredná cesta, a to je spojenie inštrumentálnej profesionality a ľubozvučných melódií.

Second Sound začína typickou "yessovskou" kompozíciou An Answer Dreaming, ktorá ponúka dunivú basu, nepravidelne postavené bubenícke rytmy a anjelský spev. Vznešenosť prejavu je akýmsi synonymom pre progresívny rock a Druckfarben pripravili skutočne krásny úvod do albumu. Pokračujú štandardne dobrou skladbou In Disbelief, v ktorej zažiari viac práve gitarista Ed Bernard. V Dandelion zaznie na konci aj husľové sólo v štýle Jean-Luc Pontyho a trochu sa to celé posunie aj do jazz-rocku. Divokejšia a temnejšia Liberated Dream prináša dokonca aj nejakú tú fúziu progresívneho rocku a celkovo je o čosi náročnejšia. Stále je však dostatočne zrozumiteľná a nezachádza do žiadnych experimentov. Pokojnejšia Long Walk Down je síce trochu sentimentálna, ale tie husľové vyhrávky v štýle Kansas sa mi veľmi páčia. Surrounds Me mi v jednej časti pripomína Rush a inštrumentálne je dosť členitá, no na konci sa to uvoľní peknou melódiou. Mandolína a zborové spevy spravia úvod do Another Day, prichádza však dlhšia inštrumentálna pasáž v štýle klasického symfonického prog-rocku. Husle opäť zavítajú do hudby Druckfarben a takto sa začína 18-minútová kompozícia Second Sound, ktorá je akýmsi vyvrcholením. Je rozdelená do niekoľkých na seba nadväzujúcich častí. Ozveny z tvorby Yes sú neprehliadnuteľné a optimistické videnie sveta ukončuje celý tento hudobný počin.

Pokiaľ bude chuť a odhodlanie pokračovať ďalej, tak nepochybujem o tom že Druckfarben potešia ešte nejednu prog-rockovú dušu. Ak ste boli naozaj sklamaní z tohtoročného diela Yes, tak odporúčam siahnuť po Second Sound. Je nesmierne zaujímavé, že v podstate kapely ktoré sú štýlovo pevne naviazané na túto legendu dokážu momentálne priniesť hodnotnejšiu hudbu než samotní Yes. Druckfarben síce nie sú v pravom zmysle slova progresívni, avšak toto slovo sa používa hlavne ako navodenie istej predstavy. Kto raz prepadol "yessovským" skladbám a podľahol čaru art-rockových kúzelníkov, uchopí za správny koniec aj tvorbu tejto kanadskej skupiny. Second Sound si z môjho pohľadu tie štyri hviezdičky určite zaslúži.
reagovat