Watson, Dean - Fantasizer! (2014)

Kanada je stále liahňou mimoriadne pracovitých a talentovaných muzikantov aj kapiel. Zoznam by bol dosť dlhý a možno si niekto spomenie aj na nie veľmi známe jazz-rockové skupiny ako Maneige, Sloche, Opus-5 alebo Nathan Mahl. Dean Watson svoju krajinu taktiež reprezentuje v najlepšom možnom svetle a rovnako pristupuje aj k propagácii vlastnej tvorby. Progresívny rock a jazz-rock je teda primárnym zameraním tohto všestranného skladateľa a multi-inštrumentalistu. Albumy si nahráva sám a človek by to na prvý dojem ani nepovedal. Je skvelým príkladom toho, čo je to vlastne osobitý rukopis a systematické komponovanie. V mladosti ho najviac inšpirovali interpreti ako Todd Rundgren, Genesis, UK, Happy The Man a Allan Holdsworth. Aj na tomto je vidieť, že ho baví náročnejšia muzika, ktorá oslovuje prevažne menšinové publikum.

Prvé dva dlhohrajúce albumy Unsettled (2010) a Imposing Elements (2012) zaznamenali úspech u kritiky aj poslucháčskej obce. Ako nezávislý umelec vie byť úspešný aj v rámci predaja svojich dosiek, čo sa nie vždy stáva. Obidve diela obsahovali veľmi prepracované skladby siahajúce od prog-rocku, jazz-rocku až po progresívny metal. Na jeho treťom počine Fantasizer! sa progresívny metal už nenachádza v takej miere ako predtým, ale zato pribudli pestré motívy a zvuky, ktoré posúvajú tvorbu Deana Watsona do ďalšieho levelu. Od vyštudovaného muzikanta sa ani nič iné nedá očakávať a s takými hráčskymi schopnosťami ako má on, sa môže vydať na pomyselnú "cestu do stredu Zeme".

Zo štruktúry jednotlivých skladieb môžem usúdiť, že Watson nenecháva nič na náhode. Dokonca tu nie sú ani náznaky typických jazz-rockových improvizácií, všetko je maximálne prepracované od hudobnej štruktúry, zvuku, produkcie až po prednú obálku z dielne Rona Eadyho. Fascinuje ma však na ňom jeho melodická stránka, ktorá je tu zastúpená v hojnej miere. Cez inštrumentálnu muziku a nástroje chce čosi zásadné vypovedať. Jeho progresívny jazz-rock/fusion nie je vôbec o gitare, to by bola len prvoplánová záležitosť. Veľkú úlohu tu zohrávajú klávesy a rôzne členité harmónie. Z hráčskeho hľadiska je to iste náročné, ale výsledok je absolútne fantastický.

Komplexné aranžmány sa prejavujú už v prvej a zároveň titulnej kompozícii Fantasizer! a v druhej polke nájdete aj silné odkazy na symfonický prog-rock. O každej skladbe by sa dal napísať elaborát, pretože majú úžasnú stavbu a netočia sa stále na jednom mieste. Veľký dojem na mňa spravili Twig a Nomad. Hranie sa s melódiami a motívmi má krásny melodramatický priebeh, a občas prebleskne aj nejaké klávesové či gitarové sólo. Asi najkrajšiu vystavanú melodiku má The Anomaly a práve ju som si veľmi obľúbil. Najdlhšia vec Caged Creator sa neženie vpred ako splašený kôň, ale naopak postupne naberá na intenzite. Ponúka (jazz-rockovému) uchu lahodiace inštrumentálne plochy a opäť grandiózne hráčske výkony Deana Watsona, ktorý obhospodaruje všetko čo mu príde do ruky. Jemná klavírna skladba Solemn zahladí stopy po expresívnom hudobnom predstavení a dostane poslucháča takmer do hladiny alfa.

Pokiaľ vyhľadávate kapely a muzikantov, ktorí tvoria muziku až extrémne poctivo, tak Dean Watson je presne váš človek. Toľko výborných nápadov, hráčskeho umenia a vysoko kvalitnej skladateľskej práce sa len tak nepočuje každý deň. Čo presne sa deje na albume vám nepoviem, lebo sa to ani nedá. Písať o takejto hudbe je ako tancovať na futbalovej lopte. Dean Watson nie je svetoznámy umelec, ale to čo predviedol na albume Fantasizer! zaručene patrí do extraligy svetového jazz-rocku.
reagovat

Mayak @ 26.03.2015 20:36:01
...tak toto je i moja šálka kávy, Dean Watson je môj veľký favorit (pred pár mesiacmi som hodil skladbu "Nomad" do miestnej Hitparády). Zásadný prínos do dnešnej skutočne kvalitnej a (sub)žánrami nelimitovanej Hudby.
Všetky tri jeho albumy sú skvelé a každý z nich je o niečom inom.
Napadlo ma prirovnanie - Dean Watson je niečo/niekto, ako Mike Oldfield (tiež si tvoril a nahrával prvé albumy celkom sám), ale, a to sa nechcem nikoho dotknúť, pre náročnejšieho (aj vnímavejšieho a ne(s)pokojnejšieho) poslucháča.
Díky za túto recenziu, Slavo...