Sanguine Hum - Now We Have Light (2015)

Sanguine Hum patrí zaslúžene medzi najzaujímavejšie a najinvenčnejšie kapely z neo-progového subžánru a svedčí o tom aj tohtoročná novinka. Predošlé dva štúdiové počiny potvrdili ich nesmierny cit pre písanie krásnych melancholických skladieb s prog-rockovým a jazzovým feelingom. Dvojalbum Now We Have Light je “len“ ďalším vývojovým článkom a posúva ich opäť o kúsok vpred. Ambiciózne myšlienky sa nie vždy stretávajú s pochopením a nemusia byť po hudobnej stránke ani vydarené. Tentoraz to nie je tento prípad a Sanguine Hum sa našťastie nezamerali na svoje velikášstvo, ale na to najdôležitejšie a tým je hudba plná emócií, jemnosti a muzikantskej duše.

Now We Have Light je koncepčné dielo o pomerne veľkej časovej rozlohe, ale je natoľko prepracované, že budete každú jednu minútu prežívať s pocitom maximálneho uspokojenia. Na rozdiel od tradičných neo-progových kapiel sú Sanguine Hum zjavne akýsi iní, jednoducho nespadajú presne do tohto teritória. Sú poučení z minulosti, ale hudba smeruje jednoznačne svojou koncepciou do prítomnosti. Moderné ambientné a elektronické prvky sú mimoriadne vkusne zakomponované, a tieto zručnosti nadobudli členovia Winks a Baber vo svojom elektronickom projekte Nunbient. Bubeník Andrew Booker je pre zmenu členom kapiel ako No-Man (taktiež aj projekt Stevena Wilsona) a Henry Fool, za ktorými stojí spevák Tim Bowness. Z toho sa dá usúdiť, že Sanguine Hum čerpajú inšpiráciu z viacerých zdrojov a výsledkom je pestrofarebná mozaika pocitov a delikátnych aranžmánov.

Dva hudobne rovnocenné disky tvoria, ako to už býva, jeden logický celok. Je v nich priestor pre hudobnú expresivitu, jemnú post-rockovú naladotvornosť a jazz-rockové prvky z tzv. canterbury-scene, ktoré považujem za mimoriadny prínos v ich hudbe. Vďaka tomu je tento úžasný dvojalbum na viacero sústredených počúvaní a odkrýva svoje zašifrované odkazy po určitom čase. Navyše má (skúsenejší) poslucháč chuť sa k tomuto aj vracať. Spev Joffa Winksa je melancholický až smutný, ale k zvukovej polohe Sunguine Hum to sedí ako dva ozubené kolieska v hodinkách. Priestor pre experimentálne výstrelky tu nie je a svoj inteligentný (takmer intelektuálny) a zároveň veľmi estetický hudobný formát si cielene strážia. Ich otvorenosť a neviazanosť na typické art-rockové klišé je však to, čo ma na nich neskutočne baví a čo ich vyčleňuje z rady oproti tým, čo sa štylizujú do polohy záchrancov “progresívnych“ hodnôt.

Kotúč číslo jedna začína s Desolation Song, ale žiadna dezolácia sa nekoná, skôr teda nabudí pozitívne dojmy. Skutočne na mňa, ale zaútočí svojou nevinnou melodikou dvojka s názvom Drastic Attic. Klávesovým a elektronickým podmazom vykreslená Getting Warmer je veľmi vydarená a nasleduje typický prog-rockový kúsok Out Of Mind. Zvuk elektrického klavíru Fender Rhodes je krásne hrejivý a často sa nachádza aj v ďalších skladbách. Tvrdší nájazd na ušné bubienky spraví Theft, ale presunie sa to smerom aj ku canterbury jazz-rocku, akurát zvuk gitary je o niečo prieraznejší. Posledné dve kompozície Chat Show a Derision sú absolútne lahôdky s jazzovými a rockovými plochami, ktoré majú takmer až epický výpravný charakter.

Druhý disk sa po elektronickom prelúdiu Just A Prelude dostane k inštrumentálnej jazz-rockovej skladbe Cat Factory, ktorá má dostala úplne do kolien nádhernou melodikou. On The Beach obsahuje klávesové sólo, ktoré vás prenesie do inej dimenzie a rytmika je rovnako sústredená zachytiť tento moment čo najlepšie. Tematicky sa do zvuku canterburských kapiel formuluje Spanning The Eternal Abyss a nastupujú tu aj nepravidelné tempá v opare elektrického klavíru a zasneného spevu. Temnejšie orientovaná inštrumentálka Bubble Trouble je zakončením predošlej päťdielnej suity a má takmer “zappovské“ jazz-rockové črty. Posledné slovo dostane melodickejšia a spevom opatrená Settle Down.

Takto asi zhruba vyzerá koncepčný dvojalbum, ktorý môže byť príkladom pre mnohé (mladé aj staršie) prog-rockové kapely. Ambície v tomto prípade vyšli na povrch úplne obyčajným spôsobom v podobe skvelých skladieb, do ktorých muzikanti vložili silnú autorskú pečať. Neuspokojili sa s opisovaním, ale hľadajú svoje vlastné ja, pričom hudba je najlepším prostriedkom na objavovanie svojich vlastných možností. Sanguine Hum majú síce vopred stanovené hranice, ale pracujú s tak širokým spektrom emócií, že im to úplne stačí na vyjadrenie toho, čo by malo robiť hudbu hudbou. Now We Have Light zachycuje kapelu na vrchole skladateľských síl a ja im za tento výkon udeľujem nomináciu na najlepší prog-rockový album roku 2015.
reagovat

Mayak @ 29.03.2015 19:22:14
Super, Slavo :-)
Výborná recenzia, idúca aj mne z Duše.
Recenzia na najlepší "neo/progový" album (pre mňa) za posledný, minimálne polrok, možno aj rok. Aspoň nemusím písať ja :-)
Svieži vietor a invencia ...