Band, The - Music from Big Pink (1968)

Skupina s veľmi zaujímavým, no zato v maximálnej možnej miere pravdovravným názvom The Band, si renomé získala predovšetkým ako sprievodná kapela Boba Dylana. V roku 1968 vychádza ich debutový album s názvom Music from Big Pink (Big Pink je dom, v ktorom skladby vznikali). Mimochodom, ide o album, ktorý značne ovplyvnil Claptona a dokonca to bol jeden z faktorov jeho odchodu z legendárnych Cream (podľa jeho vlastných slov). Dokázala kapela vykročiť z tieňa amerického barda? Poďme sa na to pozrieť.

Album otvára pomalé, smutné blues v podobe TEARS OF RAGE. Krásna gitarohra zvoní emóciami a vokálnu štafetu odštartuje Richard Manuel. Je to precítené, nevtieravé a na úvod platne veľmi solídne. Vo veselšom a dynamickejšom duchu sa nesie TO KINGDOM COME, skladbu zdobí predovšetkým Robertsonovo záverečné sólo na gitaru, ináč sa jedná skôr o akýsi štandard, nič oslnivé, no neurazí. Pomalšia je tiež pieseň IN A STATION, opäť sa však nemôžem zbaviť dojmu akejsi, nazvime to, vaty. Miestami sa skladba akosi lenivo vlečie, cieľ v nedohľadne. Prvýkrát si zaspieva aj Rick Danko a to v ďalšom bluesovo nadýchnutom čísle, CALEDONIA MISSION. V skladbe sa pekne dopĺňajú gitara s pianom, práve miesta, kde sú tieto dva nástroje najzvučnejšie, držia skladbu nad priemerom. Striedanie pomalších pasáži s rýchlejšími je tu efektívne prevedené. Avšak najkrajšia vec prvej strany platne a vôbec celého albumu prichádza až teraz, THE WEIGHT. Americké country blues se vším všudy, Helm tu odspieval svoj majstrštyk (nezabúdam samozrejme ani na Danka, ktorý si tu zaspieva v druhom slede tiež). Podmanivá a emotívna skladba vysiela do mozgu projekcie amerického juhu, sedačky na drevenej terase a zapadajúceho slnka. Zaujímavé aj vzhľadom na to, že štyria z piatich pôvodných členov boli Kanaďania, z U.S.A. bol iba Helm (a práve ten to odspieval).

WE CAN TALK zbehne ani človek nevie ako, s organom tu čaruje Garth Hudson, jediný nespievajúci člen kapely Kapely. Smutnoveselý začiatok má LONG BLACK VEIL, jediná neautorská vec (z pohľadu členov skupiny) na albume. Vyzdvihnúť musím predovšetkým Dankov vokál, z ktorého priam sála emócia, miestami bolesť, potom nádej, zmierenie. Za organové intro v piesni CHEST FEVER by sa veru nemusel hanbiť ani Jon Lord a kladný dojem ešte umocňuje Robertsonova gitara. Veľmi dobrá skladba, na druhej strane platne jedno zo silnejších čísel a zároveň jednoznačne najrockovejšia vec na albume. Priaznivci organovej hudby a pasáží určite ocenia Hudsonove kvality. LONESOME SUZIE je balada, ktorá je nepochybne precítená, no mňa nijako extra neočarila. Smutný spev, v pozadí gitarka, no na môj vkus pridlhé a príliš melancholické. THIS WHEEL'S ON FIRE je skladba z pera Ricka Danka a Boba Dylana. Je to rock, osobne tam cítim slabší psychedelický nádych a to je asi tak všetko. Cítiť, že sa už blíži koniec. A aby smutných vecí na albume nebolo primálo, melanchóliou presiaknutá je aj záverečná dylanovka I SHALL BE RELEASED. Dôstojná rozlúčka s platňou, aj keď vokál mi príde miestami až príliš vysoko položený, akoby nasilu.

Aby som odpovedal na otázku, položenú v úvode recenzie, áno, The Band týmto albumom dokázali, že sú svojbytným a životaschopným hudobným telesom. Veľmi solídny debut, avšak miestami sa nemôžem zbaviť dojmu akejsi vaty, predovšetkým na prvej strane albumu. Ďalej mi nerežú niektoré baladické kúsky, najmä ich prevedenie (nie počet). Osobne by som kvôli Music from Big Pink určite neodišiel zo skupiny s Bakerom a Bruceom (nehľadiac teraz na medziľudské škrípanie). Celkový dojem mám pozitívny, ale zvláštny citový vzťah k albumu nemám (snáď iba k piesni The Weight). Čas hviezdičkovať - vidím to na 3,5 a tentoraz zaokrúhlim nadol, kvôli menovanému a aj vzhľadom na to, že ďalší album je v mojich očiach a ušiach určite lepší.
reagovat

Martin H @ 01.09.2017 14:34:15
Tak jsem si při pročítání této recenze vzpomněl na Petra Kalandru a jeho verzi písně The Weight pod názvem Břímě. Jinak od skupiny Band znám pouze filmovou verzi The Last Walz. Ne všechno se mi tam líbilo, takže chápu tvoje hodnocení. Pěkná práce, dík za zmínku o kapele, která zde není tak často zmiňována.

POsibr @ 01.09.2017 15:08:41
Martin H: Vďaka za reakciu. Břímě som prvýkrát počul až teraz, na základe tvojho príspevku. Vcelku podarený cover, aj keď miestami skôr úsmevný.

Čo sa týka The Last Waltz, film je neslávne známy aj obrovským množstvom kokaínu, ktorý bol pri natáčaní všadeprítomný. Okrem iného. Pri niektorých rozhovoroch som len krútil hlavou, že títo ľudia určite nie sú čistí. Samozrejme, nesúdim a neodsudzujem, každému čo je libo. Tvár hudby by bez drog určite nebola taká istá. Či v dobrom, či v zlom.

Balů @ 02.09.2017 12:02:01
Je pravda, že hlavně vokální linky jsem u nich vstřebával trochu déle.
Ale co se týče Erica Claptona, ten neodešel z Cream kvůli kapele Band.
Zjistil, že už nechce hrát bluesová sóla v délce 10 nebo 20 minut.

Když ho ovlivnil Dylan, tak už měl blízko i k Bandu.
Mně se některá jeho alba ze sedmdesátek líbí moc.
Třeba album No reason to cry.

POsibr @ 02.09.2017 15:11:34
Balů: Vďaka za reakciu. Ja ale nikde netvrdím, že tento album bol jediný, alebo nebodaj primárny, dôvod Claptonovho odchodu z Cream. Vplyv na jeho rozhodnutie však určite mal značný, koniec koncov, nechajme prehovoriť samého Erica Claptona:

>> odkaz

Balů @ 02.09.2017 16:44:39
Každopádně Erika nasměroval na americkou hudbu už JJ Cale, a to je také velká osobnost.

jiří schwarz @ 02.09.2017 20:06:36
Skoro nemůžu uvěřit, že spatřila světlo PB první recenze kapely, pro mnohé vyznavačeně country/blues/rocku skoro legendární. Velmi pěkná recenze, mám to s tou deskou nastaveno podobně, jako POsibr.

POsibr @ 04.09.2017 07:43:47
jiří schwarz: Vďaka, povedal som si, že dva roky po založení profilu kapely by už bolo načase pridať aj prvú recenziu. Ak niekedy v budúcnosti učiníš podobne, veľmi rád si Tvoj názor na skupinu prečítam.