Hardline - Double Eclipse (1992)

Neal Schon patrí medzi úzku skupinku najlepších rockových gitaristov na svete. Či už sa jednalo o kapely Journey alebo Bad English, tak vždy to bola prvotriedna muzika. Samozrejme pre fanúšikov melodického rocku a AOR, ktorý bol v 80-tých rokoch doslova nenávideným žánrom. Hardline je len krátka epizódka v kariére Neala Schona, ale stihli po sebe zanechať album Double Eclipse. Jeho predošlý projekt Bad English mám naozaj rád a podpísal sa tam pod niekoľko absolútne skvostných skladieb. Avšak prvý štúdiový počin Hardline považujem za nedostižný klenot melodického rocku zo začiatku 90-tých rokov, keď bol tento štýl mimo záujem hlavne vďaka grungeovej vlne.

Aby sme teda nechválili len Schona, tak by bolo dobré spomenúť aj výborného speváka a zakladateľa skupiny Johnnyho Gioeliho. Jeho vokálny prejav má krásny rockový drive a slušný rozsah. Keď treba pritlačiť, tak znie ako glam-metalový frajer s roztrhanými džínsami. Aj jeho jemnejšie registre majú skutočnú hĺbku a tým pádom má nemalý podiel na tom, že skladby od svojho vzniku nezostarli a majú v sebe stále kopec energie.

Nachádzajú sa tu tvrdšie a samozrejme aj tie lyrickejšie skladby. Do tej prvej skupiny patria napr. úvodná Life's A Bitch, Dr. Love alebo Rhythm From A Red Car. Je v nich zachytená nielen drsnosť, ale aj cit pre melódiu. Jedna z najlepších je určite aj čisto japonská bonusovka Love Leads The Way, ktorá je zosobnením špičkového AOR. Našťastie je to pre zvyšok sveta úžasná Everything, z ktorej žiari obrovský pozitivizmus. Ich najväčší hit Hot Cherie je v skutočnosti cover-verzia ešte väčšieho amerického hitu Dannyho Spanosa z roku 1983. Poteší určite aj kryštalický love-song Can't Find My Way alebo aj ďalšia melodická rockerina I'll Be There. Výborným zakončením je čarokrásna polobalada In The Hands Of Time s prelínaním akustických a elektrických gitár. Nahrávka ma inak parádny zvuk a rázne bicie Deena Castronovu tento fakt rozhodne potvrdzujú.

Hardline prináša "len" skvelú rockovú hudbu a cítiť z nich úprimnú radosť. Nehrajú sa na veľkých progresivistov a ani na alternatívcov. Ich obľúbenosť stojí a padá na fanúšikoch, ktorý si tento album zamilovali rovnako ako ja. V dobe vydania nedosiahol úspech aký by si zaslúžil, ale čas jeho kvalitu preveril a moc takýchto nahrávok od mladých AOR/hard-rockových skupín dnes už nepočujem, keďže sú viac tuctovejšie a absentuje u nich vlastný názor. Double Eclipse patrí teda zaslúžene medzi klasiku žánru.
reagovat