Moth Vellum - Moth Vellum (2007)

Santa Monica - California je miesto, kde má oficiálny domov mladá americká kapela, ktorá mi prináša iba radosť zo života vo chvíľach, keď si pustím túto ich prvotinu.


Moth Vellum založili Tom Lynham (klávesové nástroje) a Johannes Luley (gitary), neskôr sa k nim pridali Matt Swindells (bicie, spev) a Ryan Downe (basgitara, sólový spev). Nepriamo sa tak vytvorili "dve neformálne dvojice": Johannes Luley je akoby novo reinkarnovaný Steve Howe. Často mám pocit, akoby hral yesovské gitarové party s ešte väčšou ľahkosťou, ako samotný Howe. Tom Lynham pripomína svojou decentnou hrou na klávesy podstatne skôr Tony Banksa z Genesis, ako pompézneho Ricka Wakemana, alebo jazzového Patricka Moraza z Yes. Obaja títo muzikanti sú evidentne skladatelia inštrumentálnej časti produkcie Moth Vellum. Na druhej strane obaja členovia rytmickej sekcie sú súbežne aj výborní speváci. Ryan Downe ma pomerne vysoko posadený hlas, ktorý evokuje najmä hlas Jona Andersona z Yes, ale v niektorých polohách aj Stinga z éry Police, a predovšetkým ich albumu Synchronicity. Vokál bubeníka Matta Swindellsa v kapele plní asi tú istú funkciu, ako hlas Chrisa Squirea v Yes.


Šesť kompozícii na takmer hodinovom albume prináša predovšetkým oslavu a hold art rocku 70. rokov, množstvo reminiscencií na tvorbu Yes, resp. ich americkej obdoby staršej tvorby - Starcastle, ale v žiadnom prípade nejde o nejaký plagiát, myslím si, že ani klon. Istú nostalgiu za 70. rokmi evokuje aj obal bookletu CD - ako keby vypadol z dielne štúdia Hipgnosis (obaly vinylových albumov Pink Floyd, Wishbone Ash a mnohých ďalších).


Samotný album má atmosféru podobnú, akú som cítil pred 30 rokmi z "Going For the One" kapely Yes - akordy gitár a skvelej steel gitary Johannesa Luleya často pripomenú fragmenty z "Turn of Century", alebo z eposu "Awaken", občas mám aj pocit, že počujem Steve Howea vo vrcholej forme z doby albumu Relayer.


Klávesová pasáž uprostred skvelej Walk it Off zase pripomenie hru Ricka Wakemana v časti I Get Up, I Get Down z titulnej skladby Close To the Edge. Keďže album neobsahuje žiadnu vatu, ani sekundu hluchej sekvencie, ťažko sa vyberá nejaký vrchol tejto placky, ale všeobecne je zaňho považovaná najdlhšia skladba Salvo (13:34), zásluhou istej komplikovanosti, s množstvom hudobných nápadov, umne skĺbených do dokonalé fungujúceho celku. Efektne pôsobí aj rozdelenie kompozície Against the Suns na dve časti, predelenej skladbou Walk it Off. Celkove album graduje a dokonale popiera komerčnú filozofiu zostavovania skladieb v poradí od najsilnejších k priemerným a slabším.


Prvotina Moth Vellum sa síce objavila na trhu koncom minulého roku, ale keďže vyšla neznámej kapele vo vlastnom náklade, bez akejkoľvek promo kampane, trvalo jej to chvíľku, kým prerazila, aspoň medzi znalcov a fajnšmekrov. Nepochybujem, že o to dlhšia bude jej životnosť medzi poslucháčmi, ktorí kvalitnej hudbe fakt rozumejú. Hodnotenie: 4,5 (s tendenciou hore...)


5. 10. 2008
reagovat