Long Distance Calling - Trips (2016)

Nemecká formácia Long Distance Calling je ešte stále jednou z vlajkových lodí post-rocku. Do svojho štýlu však cielene začali pridávať aj elementy progresívneho rocku, čoho dôkazom bol predošlý album The Flood Inside. Tento trend potvrdzuje aj ich piaty štúdiový počin Trips. Značne kontroverzný obal by mohol vyvolávať dojem, že sa bude jednať o nejakú poriadnu divočinu, ale nie je to celkom tak. Hudobne sa posúvajú do temnejších zákutí, no ich zmysel pre estetiku a dynamiku sa vonkoncom nevytratil.

Kapela sa evidentne snaží hľadať nové horizonty vo svojom štýle a nechcú žiť len z post-rockovej minulosti. Pre niektoré skladby angažovali vokalistu Pettera Carlsena, takže opäť tu máme určitý pomer spievaných trackov a inštrumentálnych kompozícií. Long Distance Calling však ostávajú verní vo väčšej miere práve inštrumentálnej muzike, ktorá ich jasne charakterizuje. Nápadito spracované témy a motívy majú na svedomí to, že poslucháč (konkrétne ja) sa má chuť k tomu aj opakovane vracať. Taktiež sa vydarila aj produkcia, keďže si kapela na túto vec zavolala aj na to povolaného človeka.

Začiatok albumu mi tak trochu vyrazil dych po prvýkrát. Inštrumentálny pozdrav v podobe Getaway je jedna najkrajších vecí na albume. Klávesové zvuky a celkový sound odkazuje na 80-té roky a filmovú hudbu spôsobom, ktorý mi je obzvlášť sympatický. Nasleduje spievaný kúsok Reconnect s tvrdšími gitarovými plochami. Ďalšie skladby obdarené spevom sú Rewind, Lines, Plans a aj bonusová Escape. Ich modernejšie vyznenie má za úlohu osloviť mladšie publikum, čo mi príde aj logické. Medzi tými všetkými melancholickými melódiami sa však nájde priestor aj pre nápadité gitarové pasáže.

Tá zásadnejšia časť albumu je samozrejme inštrumentálna a práve ona ukazuje skutočnú tvár Long Distance Calling. Prelínanie tvrdých riffov a zasnených plôch v Trauma zreteľne odbieha od typického post-rockového vyznenia. Za jednu z najlepších pasujem Momentum s krásnou a jednoduchšou melodickou linkou. Môže byť príkladom, že nie vždy je potrebné hrať veľa a za každú cenu. O grandiózne zakončenie sa postará 12-minútová odysea Flux, ktorá najviac inklinuje k post-rocku. Ďalšia bonusovka s názvom Echo je opäť skvelým inštrumentálnym číslom, až mi je divné prečo nie pevnou súčasťou tohto počinu.

Album má viacero tajomných komnát, ktoré sa otvárajú postupne. Najväčšou devízou je však jeho silná melodická povaha a rozumne vyvážené aranžmány, ktoré sú viac zaostrené na kvalitne spracované témy, než na inštrumentálne orgie. Trips je milým prekvapením na rok 2016 a progresívny rock takéhoto kalibru je nepochybne viac prínosnejší, než otrocké kopírovanie známych entít, ku ktorým sa novšie prog-rockové kapely často prikláňajú.

Hodnotenie: 4,5
reagovat