Murder Of My Sweet, The - Echoes Of The Aftermath (2017)

Ženy a metal je pomerne bizarná kombinácia. Hrůzičky typu Amaranthe či In This Moment to dosť jasne potvrdzujú a novinky od Battle Beast alebo Crystal Viper sú tiež dôkazom toho, že hranie sa na tvrdé metláčky je vizuálne a aj hudobne značne deprimujúce, napr. smerom k mojim ušiam aj očiam. Kvalitné metalové kapely so speváčkami nepochybne sú a nedávno ma zaujali aj švédski sympho-gothici The Murder Of My Sweet so svojím štvrtým albumom Echoes Of The Aftermath.

Na tomto albume nie je v nič špeciálne. Je to dobre prevedená muzika v štýle, ktorý je medzi mladými proste "in". Oproti iným podobným skupinám, však majú títo Švédi zmysel pre melódiu a aj aranžérske cítenie, čo nie je úplne bežná vec. Predošlé počiny neboli žiadne béčkové záležitosti a v rámci symfonického metalu pôsobia na tejto scéne neobyčajne sviežo. Tentoraz trochu prehodnotili prístup a bubeník Daniel Flores (ex-vedúci výborných prog-metalistov Mind's Eye) vytvoril priamočiarejšie songy, ktoré opäť solídne vystihujú pocitovú sféru. Občas sa tu vyskytuje nevinná koketéria aj s prog-metalom, najmä keď majú aranžmány širšie obrysy. Výsledok Echoes Of The Aftermath je v podstate mix symfonického metalu, rocku a popu.

Zopár pozitívnych stránok tento produkt nepochybne má. Speváčka Angelica Rylin spĺňa kritéria na to, aby mohla stáť v popredí záujmu. Navyše, jej spev pôsobí naozaj žensky a netrhá ľudské uši nejakým vrešťaním a jačaním. Aj gitarista Christopher Vetter predvedie nejedno dobre vystavané sólo ako napr. v hitovke Personal Hell. Začína sa skraja u Sleeping Giant, ktorá hneď v úvode pripomína trochu Devina Townsenda. A v nápaditom štýle sa vlastne ide až do konca tohto albumu. Je tu pomerne dosť skladieb s hitovým potenciálom, čo ma celkom aj prekvapuje. Obzvlášť sa mi pozdávajú veci od Shining After Dark až po poslednú energickú power-baladu Inside Outside.

Muzikanti z The Murder Of My Sweet si dali vskutku záležať. Ak budú pokračovať a pilovať, čo načali už na úspešnom debute, tak sa môžu ešte výraznejšie oddeliť od konkurencie. Nie je to samozrejme dokonalé, ale je to rozhodne kvalitný počin. Ani verzie a ani refrény nevyzerajú tak, ako keby ich vymysleli za "päť minút dvanásť". Oceňujem snahu a melodický feeling jednotlivých skladieb. Album však nie je určený pre konzervatívnych metalistov a ani pre rovnako konzervatívnych progresivistov. Pre koho je teda určený? Toť priam hamletovská otázka ...
reagovat