Edge Of Sanity - Crimson II (2003)

Vzťahy v kapele Edge Of Sanity asi nikdy neboli nič moc, o čom svedčia aj vyjadrenia jej bývalých členov. Dan Swanö ich opustil v roku 1997 kvôli rozdielnym názorom v hudobnom smerovaní. Zvyšní členovia si ale našli hneď nového speváka a vydali album Cryptic. Na oplátku o pár rokov neskôr vychádza pokračovanie legendárneho futuristického diela Crimson pod názvom Crimson II a už len letmý pohľad na zostavu jasne vraví, že tu nie je žiaden pôvodný člen z obdobia 90-tých rokov. Traduje sa, že šlo o Swanövu pomstu za album Cryptic, čo nakoniec aj sám tak trochu potvrdil. Každopádne obe strany mali asi svoje dôvody prečo spolu nevychádzali.

Odhliadnuc od personálnych ťahaníc je potešujúce, že nakoniec tento jednorazový projekt vyšiel. Posledný album Edge Of Sanity obsahuje všetky dôležité štýlové ingrediencie. Je to vlastne typický Dan Swanö, akurát mi to tentoraz pripadá ako mix albumu Crimson a jeho sólovky Moontower. Je cítiť, že je to one-man projekt, čo neznamená žeby fanúšikovia tejto kapely nedostali to, čo očakávajú. Swanö pripomína niektoré motívy z roku 1996, no pridáva ďalšie nové melódie, riffy a vokálne linky. Crimson II znie o čosi tvrdšie než jeho predchodca, no melodickú povahu má stále zachovanú. Obsahuje opäť len jednu dlhú skladbu a prominentnú rolu na ňom zohrávajú nielen husté gitarové riffy, ale aj klávesy.

Je iste obdivuhodné, že Dan si všetko vie nahrať skoro sám a že si to aj produkčne zastreší. Možno skladateľská interakcia s ďalšími muzikantmi by určite prospela a Crimson II mohol byť ešte lepším dielom. Predsa len na klasický opus z druhej polovice 90-tých rokov kvalitatívne nesiaha, pretože neobsahuje až tak silné nosné motívy. Ale aj tak je to stále na vysokej úrovni po každej stránke. Žánrový mix death/black/prog-metalu má pod jeho rukami stále svoje čaro. Najlepšie kúsky sa ukrývajú pod názvami Incantation, Face To Face, Disintegration a Aftermath. Predovšetkým koniec albumu je excelentný.

Urobiť definitívnu bodku za Edge Of Sanity sa Swanövi podarilo vcelku veľmi slušne. Zakončil zároveň aj koncepčný príbeh, ktorý podľa neho nebol dotiahnutý. Pre fandov progresívneho death-metalu švédskeho strihu iste povinná záležitosť, no ešte predtým odporúčam sa zamerať na prvý diel Crimson z roku 1996.
reagovat