Kamelot - Poetry For The Poisoned (2010)

Akokoľvek sú albumy ako Karma, Epica a The Black Halo dobré, tak netreba zabúdať ani na ich ďalšie počiny. Jedným z nich je Poetry For The Poisoned. Priniesol odlišný sound, ktorý bol horšie stráviteľný, než ich klasickejšie poňatý symphonic/power/prog-metal. To spôsobilo silnú nevôľu medzi metalistami, ktorí akosi nevedeli prehltnúť zmenu. Kamelot ale bola kapela, ktorá sa chcela rozvíjať a otvoriť aj uzavreté dvere. Avšak hlásať progres v konzervatívnom publiku je vždy boj s veternými mlynmi.

Neverte zadubeným metalistom, že toto je podpriemerný album. S fantastickým Royom Khanom nenatočili Kamelot nikdy vyloženú slabotu. Poetry For The Poisoned znížil rýchlostné otáčky a stredne rýchle tempá tentoraz kraľujú. Temné smerovanie, ktoré naznačilo dielo Ghost Opera sa naplno prejavilo práve tu. S jednou dôležitou výnimkou. Temná atmosféra, ktorá tu panuje je dokonale vyvážená emocionálnou hĺbkou a skvelými melodickými nápadmi. Kamelot snáď asi nikdy neboli tak otvorení a nezakomplexovaní. Posunuli ten svoj power-metal do iných sfér. A to je presne to, čo robí túto už osem rokov starú placku výnimočnou.

Kamelot mali šancu stať sa najlepšou power-metalovou kapelou na svete s Royom Khanom. Bohužiaľ, tento album je posledný s jeho hlasom. Ako spevák má neskutočnú charizmu a jeho prejav sa dá okamžite rozpoznať. Rozlúčil sa však so svojimi fanúšikmi vo veľkom štýle. Tvrdý rozjazd The Great Pandemonium obsahuje aj death-metalové vokály Björna "Speed" Strida, ale hlavný refrén je krásne výpravný. Kapela sa s ničím nemaže a vysiela do éteru ďalšiu nálož If Tomorrow Came s ďalšími skvostnými, no zároveň aj temnými melódiami. The Zodiac definitívne dáva na známosť, že Kamelot natočili naozaj o dosť iný album. Na albume sa totiž dajú vystopovať aj rockovejšie pasáže, najmä v gitarových sólach.

Duet House On A Hill so Simone Simmons je jednoducho grandiózny a prináša množstvo uvoľnených emócií. Tá je ale presným opakom skladby Necropolis, ktorej tvrdé stredné tempo rozkladá všetko, čo mu príde do cesty. Veľmi zaujímavý song je Seal Of Woven Years s parádnym orchestrálnym introm a následným epickým motívom, pričom to všetko nádherne korunuje geniálny refrén. Roy Khan miestami nezaprie inšpiráciu Geoffom Tateom v speve. Ako ďalší highlight sa ukazuje štvordielna Poetry For The Poisoned. Perfektne rozvrstvená energická vec s premakanými orchestrálno-klávesovými vsuvkami a dunivými gitarami. Treba zároveň povedať, že Oliver Palotai a Thomas Youngblood sú hráčski borci na správnom mieste a ak majú dobrý materiál pred sebou, tak ho vedia aj dokonale využiť. Once Upon A Time uzatvára album vzletným refrénom, kde Roy Khan rozťahuje krídla, tak ako to prislúcha len jemu.

S Poetry For The Poisoned dosiahli zaslúžene celosvetový úspech a prihral im ďalších nových fanúšikov. Kamelot mali v onej dobe prvotriedneho speváka vo svojich radoch a jedinečný štýl, ktorým rozbíjali tradičné power-metalové klišé. Práve tieto atribúty majú na svedomí ich komerčný úspech a nadštandardné predaje nosičov. Poslucháči totiž niekedy aj radi zaplatia za niečo čo má svoju hodnotu, kvalitu a zároveň aj vlastný názor. Obal síce nie je vábny na oko, ale obsah zasahuje presne tam kde treba. Nie všetko je totiž len čisté, krásne a biele ...
reagovat

horyna @ 26.03.2018 16:24:04
Slavo zdravím tě: jsem rád, že jsi napsal právě o této desce, protože je od Kamelot skutečně nejsilnější. Vlastně s přehledem. Snad jedině Black Halo by jí mohla konkurovat.
Tuhle kapelu jsem kdysi po očku sledoval. První dvě desky jsou totálně Queensryche-Crimson Glorovský, ale co do kvality tak na 30%. Pak lze vystopovat mírný nárůst potence a to hlavně díky Khanovi. Ale až Black Halo stojí za hřích, Ghost Opera jde do standardu a Poetry je jasný top. Dnes a po Khanově odchodu už je to zase kafomlínek třikrát zředěného. Když tlačí na pilu nebo se pouští do spíďáren bolí mě z nich uši, ale zde jde o atmosféru, ve které ta svá střední tempa dokáží perfektně prokreslit. Díky

alienshore @ 26.03.2018 21:46:33
horyna: čau :-), posledné albumy od Kamelot sú naozaj riedené vodou, ja túžobne očakávam sólovku Roya Khana, ale nie som si istý či sa toho vôbec dočkám, ale bola by to určite pecka, je to proste talent ...

horyna @ 27.03.2018 06:10:30
Slavo, já mám Khana zafixovaného především s Conception (asi znáš?), kde druhá a především poslední čtvrtá deska jsou něco mimořádného. Jejich konce jsem litoval, protože vývoj na Flow byl hodně zajímavý. Pak přišel Ostby s Ark a zase bylo o čem přemýšlet, pro mě jsou obě fošny naprosto geniální. Khana potkal s Kamelot smutný konec, ale jestli je na tom psychicky už ok, třeba ještě překvapí.