Happy The Man - The Muse Awakens (2004)

S oficiálnou diskografiou HAPPY The MAN to nie je také jednoduché a jednoznačné, ako sa to píše na prog rockových serveroch a v rockových almanachoch.

Kapela skutočne vydala celkove šesť štúdiových a jeden živý album, ale tak, ako je to štandardné – s novým materiálom, s istým vopred ohláseným termínom, s istou propagáciou vydavateľskej firmy a promotion sa to stalo len v 70. rokoch pri vydaní prvých troch albumov (a len tieto vyšli aj vo vinylovej verzii) a v prípade práve albumu „The Muse Awakens“ .

Albumy „Beginnings“ (včasne ranná tvorba HTM), „Death's Crown“ (špecifický epický experiment HTM) a „Live“ (klasický koncertný materiál z prvých dvoch kultových albumov HTM) vyšli istým spôsobom „posmrtne“, teda v období 90. rokov keď HTM neboli funkční. Sú produktom a bežnou vydavateľskou filozofiou amerického labelu Cuneiform Records, ktorý sa vlastne špecializuje aj na skôr nahraný, no dosiaľ nevydaný, archívny a „šuplíkový“ materiál významnejších (jednoznačne nie mainstreamových) kapiel minulosti, aj súčasnosti.

Album „The Muse Awakens“ je naplánovaným produktom reunionu HTM v roku 2000 (HAPPY The MAN boli vtedy headlinerom na druhom ročníku legendárneho NEARFEST-u ) a vydal ho v tom čase asi najagilnejší prog rockový label - Inside Out Music.

V kapele definitívne chýba Kit Watkins, ktorého za klávesami nahradil David Rosenthal (Rainbow, Steve Vai, Billy Joel, Robert Palmer), za bicie, ktoré boli a sú u HTM postom s najväčšou migráciou, zasadol Joe Bergamini.

Trio Frank Wyatt (klávesy, saxofón, dychové nástroje), Stanley Whitaker (gitary, spev) a Rick Kennell (basa) je stabilným personálnym obsadením počas celej histórie HAPPY The MAN.

Album „The Muse Awakens“ obsahuje jedenásť songov, z toho desať je inštrumentálnych, jedine v skladbe „Shadowlites“ môžete opäť počuť precítený a dramatický spev Whitakera.

Skladateľsky trochu prekvapivo dostal priestor v troch kompozíciách Rosenthal, pod tromi trackmi je podpísaný aj Wyatt, autorsky dominuje Stan Whitaker s piatimi zárezmi.

Obsahom albumu sú sofistikované skladbičky s typickou minutážou pre túto kapelu a nepochybne so snahou plynule nadviazať na éru, keď Happy The Man boli ... HAPPY THE MAN, teda na roky 1977/79.

Je na nekonečnú polemiku, do akej miery sa to podarilo, ale album „The Muse Awakens“ bol prijatý zainteresovanou verejnosťou veľmi vrele a pozitívne. Každý song má svoju špecifickú atmosféru a tempo, evokuje iný odtieň nálad a emócií.

Štartovacia „Contemporary Insanity“ je asi najviac rozmarné jazz rockové cvičenie gitary a dvoch rôznorodých klávesových registrov v svižnom tempe a prvý skladateľský príspevok Davida Rosenthala v drese HTM.

Titulná „The Muse Awakes“ sa rozbieha v pomalšom, melancholickom opare je to už klasický track kapely a razantné pripomenutie toho, čím boli HTM v 70. rokoch. Autor je Stan Whitaker, ale nevediac tento údaj, tipoval by som skôr Franka Wyatta, saxofón tu kúzli dominantné akordy ...

„Stepping Through Time“ je už skutočne produktom Franka, staccato flauty a hry kláves. V druhej polovici skladby si zasóluje aj Whitaker, ale spád a striedanie motívov i dominujúcich inštrumentálnych nástrojov je tradičným poznávacím znamením tejto kapely.

Názov „Maui Sunset“ jasne dáva najavo istú exotičnosť západu slnka, výborný príspevok Davida Rosenthala, ktorý týmto spôsobom ukazuje , že je schopný „náhradník“ Kita Watkinsa a má aj jeho skladateľské zručnosti.

Whitakerova „Lunch At The Psychedelicatessen“ pôsobí rozmarne a veselšie, ale v strednej pasáži je to klasický HTM, plný hudobných farieb a pasáží s protirytmami.

„Slipstream“ je Wyattova klavírna etuda, samozrejme zaodetá v háve svojej materskej kapely a v adekvátnom aranžmá. Toto môžete pokojne večer pustiť aj svojej partnerke v očakávaní romantického pokračovania ...

„Barking Spiders“ – opäť Whitaker a viac hravo/bláznivá skladbička, ako to nepriamo naznačuje aj jej názov. Gitarové „hrátky“ ...

„Adrift“ – krása jemnej, zasnenej melanchólie, saxofón a akustická gitara a úplne odlišná tvár Whitakera, ako v predošlom songu.

Jediná spievaná záležitosť na albume „Shadowlites“ s ľahkým dramatickým drajvom dáva do pozornosti, že HTM stále majú aspoň jedného (občasného) speváka, ktorého farba hlasu je v skutočnosti nesmierne príjemná. Vzhľadom na kratšiu minutáž si to viem predstaviť, aj ako rádiový (ale veľmi kvalitný) produkt ... žeby hit? :D

„Kindred Spirits“ - najlepší Rosenthalov príspevok, vlastne už klasický HTM song, celkom evokuje „školu Kita Watkinsa“, s ktorého hrou, kompozičnou a harmonickou formou sa týmto asi definitívne stotožnil. Paráda.

„Il Quinto Mare“, Wyattov epilóg, najdlhšia kompozícia, má jasne charakter symfonického progu. Úspešná gradácia tohto nepochybne vydareného a veľmi dobrého albumu ...

... ale predsa. Títo páni už nemajú niečo cez dvadsať, sedemdesiate roky sú definitívne pasé a svet a vývoj progresívnych foriem rocku je zase inde. Ani rapídny posun, najmä v technológii a v možnostiach variability hry a zvukových farieb klávesových nástrojov a s nimi súvisiacimi doplnkovými efektami nedokážu to (aj pri takejto forme sofistikovanej hudby), čo doba a globálna atmosféra umožňovala a dávala ... vtedy

Invencia, nadanie a espirit sú ako tečúca rieka ...


reagovat