Phideaux - Phideaux - Number Seven (2009)

Hneď na začiatku by som chcel podotknúť, že toto je skôr psedo-filozofujúca úvaha, ako recenzia. Ale "spevák, multinštrumentalista a skladateľ", Phideaux Xavier, je vo svete, aj pri nespočetných viac - menej podobných paralelách, nie zase až taký častý zjav...

Úprimne priznávam, že napočúvané mám z diskografie tohto hudobníka len posledné tri albumy - The Great Leap, Doomsday Afternoon a novinku Number Seven, tvoriace neformálnu trilógiu. Number Seven je pritom, paradoxne ôsmy album v diskografii muzikanta/skupiny (album Friction z r. 1992 teda možno považovať za "nultý").

Album Number Seven je bizardno - humorným, fantastickým príbehom obyvateľa zvieracej ríše, plcha obecného (dormouse). Už tu si dovolím poznámku, že scenáristický nápad je do istej miery okopírovaný - veľmi podobný koncept ("Mouse"), avšak oveľa sugestívnejší, zhudobnila už pred vyše desiatimi rokmi austrálska kultová neoprogová kapela Aragon.

Vyše hodinu trvajúci album Number Seven má všetky ingrediencie, ktoré má spĺňať v dnešnej dobe nevídanej konjuktúry neoprogového subžánru "dielo", ktoré chce skutočne zaujať aj etablovaných kritikov a zároveň razantne preraziť medzi znalými poslucháčmi v dobe (napaľovania CD a sťahovania hudby z internetu), keď majoritná časť tých, čo túto hudbu skutočne konzumujú, si tento produkt v originálnej verzii aj kúpi v hudobnom krámiku/markete s pocitom skvelej investície...

V tomto smere je Phideaux Xavier takmer génius, podarilo sa mu chytiť, či zabiť dve muchy jednou ranou. Štyria recenzenti z piatich ho na progrockových internetových serveroch, aj v printových médiách vynášajú do nebies a deviati z desiatich bežných poslucháčov progresívneho rocku (rozumej neoprogu) hodnotí album Number Seven, podobne, ako predošlý Doomsday Afternoon ako krásny a prakticky dokonalý, napĺňajúci ich predstavy o perle progrockovej muziky...

Asi sa rúham a nemal by som si dovoliť spochybňovať, dokonca zásadným spôsobom tento model tvorby a realizáciu toho, čomu sa ešte stále hovorí rock progresívny, ale ja mám asociácie z počúvania Number Seven, asi ako z pozerania sa na ženu (inak plešatú) s dlhovlasou parochňou a (pôvodne plochú) s "už zabudovanými" prsnými silikónovými implantátmi, veľkosti 4.

Posluch albumu Number Seven moje uši celkom akceptujú, v hlave sa však dvíha vztýčený varovný ukazovák a žalúdok, ten dokonca stúpa smerom ku hrdlu (nie od dojatia).

Hudba Phideaux na Number Seven je ako imelo, krásne a zelené aj v mraze, ale parazitujúce na čiastočne uschýnajúcom materskom strome...

Xavier Phideaux je vlastne sofistikovanejšia verzia hudobného podvodníka - cieľavedome si privlastnil (teda vykradol, okrem už spomínaného scenáru) chutné ingrediencie a čerešničky z torty od celej plejády artrockových a progrockových kapiel (napr. Mike Oldfield, Pink Floyd, Jethro Tull, Camel, Renaissance, Curved Air, Alan Parsons, dokonca VDGG, ale aj trebárs z talianskej progresívnej scény) a (úprimne) veľmi šikovne to zaaranžoval, pritom tam nie je ani štipka niečoho - aspoň trochu vlastného. Mne to pripomína šikovný predaj bezcenného, ale na prvý pohľad dobre vyzerajúceho braku, navyše v luxusnejšom balení. Toto na davy stále platí. Ľudia sú radi klamaní a ochotne a zväčša dobrovoľne žijú v ilúzii.

Mal by som Xaviera vlastne obdivovať - mierou bežne nevídanou sa mu podarilo vo svete "nekomerčnej" hudby to, po čom bežne márne túžia zlatokopovia vo sfére hudobného popu a mainstreamu. Navyše sa obklopil pre poslucháčov (neo)progrockového žánru v podstate neznámymi resp. málo známymi hudobníkmi ale najmä výbornými speváčkami (Ariel Farber, Valerie Gracious, Linda Ruttan - Moldawsky, Molly Ruttan - Moffat), ktoré striedaním svojich vokálnych partov silne kompenzujú Xavierov nie práve vábivý, skôr podpriemerný hlasový prejav.

Viem že nikoho od nákupu a počúvania albumov Phideaux, teda v tomto prípade Number Seven neodradím (iste to nechcem, nie je to môjim cieľom), no z "výsledkov práce" Mr. Xaviera necítim tú úprimnosť a entuziazmus, na ktorý som zvyknutý od mnohých iných v tomto fachu a intuícia mi notoricky šepká, že mu nemám veriť. A ja verím svojej intuícii...

Preto aj miera hodnotenia tohto produktu je adekvátna tomu, čo pri jeho počúvaní neustále cítim. Uši by dali možno štvorku (za aranžérsku činnosť), hlava dvojku (len za ženské vokálne party), no srdce ani ten jeden povinný bod (nulová invencia a okaté rabovanie z nedoziernej studnice perál 70. rokov). Po sčítaní a vydelení je to jednoznačné...


28. 9. 2009
reagovat