Koncom 60. rokov 20. storočia započala výraznejšia fúzia džezu a rocku. Z nepreberného množstva skupín vyčnieva zoskupenie známe ako If. Založili ju džezoví hráči Dick Morrissey (saxofonista hrajúci aj na flautu) a gitarista Terry Smith. Ich zámerom bolo tvoriť štruktúrovanejšiu hudbu schopnú preraziť v rockovom prostredí. Inšpiráciu našli v amerických zoskupeniach Blood, Sweat & Tears a Chicago. Zostava sa ustálila v sedemčlennom prevedení, klávesy obsluhoval John Mealing, Jim Richardson hral na basgitaru, Dave Quincy pridal ďalšie saxofóny a flautu, Dennis Elliott mal na starosti bicie a sólový spev pripadol na výborného J.W.Hodgkinsona. Už v roku 1970 podpísali zmluvu s firmou Island a nahrali debutový album If. Produkoval ho manažér skupiny Lew Futterman a obsahoval sedem skladieb plných špičkového muzicírovania, nepriamočiarych rytmov a originálnych motívov, ktoré z albumu spravili jeden z najlepších, aké vôbec džez rock v 70. rokoch ponúkol. Zaujímavým prvkom bol aj obal platne, šedé kovové písmená I a F nitované k podobne šedému pozadiu. Album sprevádzal aj singel Raise the level of your conscious mind/I’m reaching out on all sides. Následne vyrazili na turné po Európe a Amerike, takže druhý album nahrali v newyorkskom štúdiu Hit Factory. Úspech u amerického publika, hrajúc popri skupinách a interpretoch ako Black Sabbath, Rod Stewart, Grand Funk Railroad, Traffic a pod. bol prekvapivý, ale zaslúžený. Album 2 vyšiel v roku 1971, opäť v produkcii Futtermana a úspešne opakoval formulu z debutu, akurát výrazne pridal v tempe a v minutážach, takže sa tu nachádza iba šesť skladieb. Kým Your city is falling je obdobou energetického drinku dodávajúceho krídla, Sunday sad jemne spriada rytmy španielskej koridy. Prapodivný názov Tarmac T. pirate the lonesome nymphomaniac ukrýva hravú živelnú muzičku, I couldn’t write and tell you má priam punkový úvod, ale gro skladby tvorí monumentálna melodická a skladateľsky vyhraná džez rocková hudba s dlhočiznými sólovými pasážami. A túto formulu následne počuť aj v posledných dvoch skladbách, či už v Shadows and echoes alebo v A song for Elsa, three days before her 25th Birthday.
Po návrate do Londýna ešte v tom istom roku vyšiel album 3. Skupina si ho produkovala sama (až na dve skladby produkované Jonom Childom). Obsahuje deväť skladieb výraznejšie orientovaných do džezu. Prvýkrát sú všetky skladby z pera prezentujúcich muzikantov, čo je dôkazom, že to v skupine pozitívne vrelo. Úvodná, bezmála osemminútová inštrumentálka Fibonacci’s number je oproti predchádzajúcim albumom viac orientovaná do džezu, nečudo, že sa v nej v podstate v sólových vstupoch predvedú všetci hudobníci. A že je čo počúvať! Forgotten roads je ďalšia z rady spevných melodických rockovejších skladieb, nečudo, že vyšla aj ako singel. Slaďáčik Sweet January má v sebe dosť džezovej atmosféry, a tak neprekvapí pritvrdená Child of storm, využívajúca organ a dychy viac než len vo veľkej miere. Jemná Far beyond má až popovo vlezlú melodiku, nečudo, že skončila ako béčko singlu. Flautový motív od začiatku prináša hravú náladu, čo podtrhuje aj následný spev. Jednoducho povedané, Seldom seen Sam preteká dobrou náladou. Tvrdšia skladba Upstairs patrí k tomu najlepšiemu, čo sa na albume nachádza. Záverečná Here comes Mr.Time má mierne blues rockový nádych a je dobrou bodkou za dobrým albumom. Ako sa dalo vydedukovať z predchádzajúcich viet, album sprevádzal singel Forgotten roads/Far beyond.
V roku 1972 vyšiel album 4. Na albume sa nachádza šesť skladieb. Sector 17 predstavuje skupinu bližšie k vodám fusion. Dlhočizná inštrumentálka necháva veľký priestor pre machrovanie na rôzne nástroje, vedie však Smith a jeho rýchloprstá gitara. Kým na predchádzajúcom albume bol skôr v pozadí, tu sa vyblázni dosýta. Na záver zatlieskajú diváci a nastupuje džezovo hravá The light still shines, ktorej sólu dominujú klavír a saxofón. Ďalšie skladby sa nesú v pokojnejšom, respektíve neagresívnom džezíčkovom rocku, či už ide o You in your small corner alebo Waterfall. Svetlým okamihom je živelná Throw myself to the wind. Album končí skladbou Svenska soma, ktorá si plynie a plynie až je tu koniec. Potlesk, opona padá. V USA album vyšiel pod názvom Waterfall a oproti britskému vydaniu obsahuje niekoľko významných odlišností. Obsahuje nové skladby Paint your picture a Cast no shadows (vypadli You in the small corner a Svenska soma). Navyše, niektoré skladby boli nahraté nanovo v zostave s Dave Wintourom (nahradil gitaristu Smitha) a Cliffom Daviesom (bicie namiesto Elliotta). Album podporil singel You in your small corner/Waterfall.
Masívne turné v Európe a v USA si napokon vybralo svoju daň. Dick Morrissey vážne ochorel a zvyšok skupiny vyhlásil, že únava bola neznesiteľná. Dave Quincy neskôr skonštatoval: „If sa rozdelila na dve etapy. Pôvodná skupina dosiahla bod, v ktorom sme pociťovali silnú dezilúziu.“ Terry Smith uviedol: „Starli sme a turné začalo byť únavné. Stále to bola zábava, ale zisky nestúpali a to na nálade nepridalo.“ John Mealing dodal: „Prísľub z prvých albumov nebol naplnený. Bojovali sme veľa bitiek s okolím skupiny, ktoré boli mimo našu kontrolu.“
Po rozpade skupiny sa cesty hudobníkov rozišli. Dennis Elliott sa pridal k Foreigner, John Mealing a Richardson sa venovali sólovej kariére, J.W.Hodgkinson spieval na albume Night music skupiny Darryl Way’s Wolf a potom pôsobil v lokálnych skupinách v Manchesteri. Dave Quincy spolu s Terrym Smithom založili skupinu Zzebra, ktorá vydala niekoľko albumov s prvkami africkej hudby.
Avšak If ešte nepovedala posledné slovo. Dick Morrissey sa vystrábil z choroby a rozhodol sa obnoviť skupinu. V zostave sa mihli aj významné mená, napríklad Dave Greenslade z Colossea, ale skupina nakoniec v roku 1973 vydala album Double diamond (v Nemecku pod názvom This is If) v zostave Morrissey, Cliff Davies (bicie), Kurt Palomacki (basa), Fi Trench (piano), Steve Rosenthal (gitara) a Pete Arnesen (klávesy, spev). Nastalo obdobie neustálych zmien zostáv, na albume Not just another bunch of pretty faces z roku1974 sa podieľala zostava Davis, Morrissey, Gabriel Magno (klávesy), Carlos Martinez (perkusie), Walt Monaghan (basa, spev) a Geoff Whitehorn (gitara). Posledný menovaný hral v Back Street Crawler po Paulovi Kossoffovi, spolupracoval s mnohými významnými umelcami a skupinami, napríklad s Rogerom Chapmanom alebo Procol Harum. Album bol sprevádzaný singlom I believe in rock’n’roll/Still alive. V rovnakej zostave vznikol aj posledný album skupiny, pomenovaný Tea break is over, back on your heads (1975).
Hudobníci sa ani neskôr úplne nestratili. V roku 1982 Terry Smith založil svoj vlastný Blues Band. Dave Quincy v roku 1995 zorganizoval reunion skupiny If . V roku 1997 vyšiel aj prvý živý album skupiny, Europe’72. Dick Morrissey prekonal ťažkú chorobu a jej následkom napokon 8. novembra 2000 podľahol vo veku 60 rokov. Odkaz jeho hudby však pretrvá, čoho dôkazom je aj nedávno vydaná kompilácia živých nahrávok Fibonacci’s number – More live If.
hejkal (niekedy v minulosti)... (celý článek)
