Reakce na recenzi:

hejkal - @ 05.01.2024

Robben Ford je kráľ bluesovej hudby na jazzových základoch. Koncertný album Soul On Ten je toho dôkazom.

Už úvodná pohoda v skladbe Supernatural ukazuje, aká úžasná vie byť živá hudba. Samozrejme, nechýbajú hitové kúsky á la bravúrna inštrumentálka Indianola. Hitové v zmysle, že si ich pamätám zo štúdiových albumov, nie, že by niekoho z masovej populácie naozaj zaujímali. Milujem inštrumentálne exhibície začlenené do tempa skladby, a tak jazzové vírenie s vynikajúcimi bubeníckymi minisólami v There’ll Never Be Another Me doslova milujem. Nechýba svojská verzia štandardu Spoonful. Ford je mimochodom jeden z mála gitaristov, ktorý dokáže funkovať tak, aby to znelo počúvateľne, priam rockovo. Neveríte, vypočujte si Nothin’  To Nobody. Bonusom je parádne basové sólo.

Celkovo tu nájdete osem skladieb z koncertu v The Independent v San Franciscu a dve skladby nahrané naživo v štúdiu. Táto forma nahrávania mi ako hudobníkovi veľmi sedí, rozumiem, prečo sa k nej Ford upol. V štúdiu vládla pohoda, Don’t Worry ‘Bout Me znie neuveriteľne pestro a zároveň konzistentne.

Soul On Ten sa počúva jedna báseň. Ako od víťaza Hviezdoslavovho Kubína a z pera velikána Rúfusovho typu.

P. S. Forda som videl naživo 20.10.2002 v Bratislave na Jazzových dňoch v dnes už zbúranom PKO. Bol skvelý.