Reakce na recenzi:

bullb - @ 23.08.2016

Jimi Hendrix. Čítajúc biografie a rozhovory s gitaristami som registroval vetu: Hendrix bol a je pre mňa vzorom. Pravdepodobne nebudem ďaleko od pravdy, keď to platí pre veľkú väčšinu hráčov na gitaru. Prečo ? Jedinečný, priekopnícky, neopakovateľný už od debutu v roku 1967. Tých prívlastkov by sa dalo napísať mnoho. Obávam sa, že by som len opakoval frázy z rôznych článkov, recenzií, biografií (monografií).

Počas Jimiho raketovej kariéry hrajú významnú úlohu kompilácie vystúpení na festivaloch a štúdiových sessions. Recenzovaná platňa Hendrix In The West patrí v diskografii medzi „oficiálne“, čo sa odráža aj na kvalite záznamu. No a samozrejme mám k nej aj osobný vzťah, keďže získať takéto skvosty v sedemdesiatych rokoch minulého storočia nebolo až také jednoduché. Zaujímavosťou je, že v sprievodnej skupine na poste basgitaristu sa v nahrávkach striedal Noel Redding a Billy Cox. Posledne menovaný s bubeníkom Buddy Milesom tvoril Band Of Gypsys, ďalšiu formáciu, ktorá hrala s Jimim až do jeho smrti.

Je všeobecne známe, že „live“ nahrávky ukážu kvalitu interpreta. Niekedy až v prekvapivo horšom svetle. Toto o Hendrixovi neplatí. Gitara bola Jimiho súčasťou. No a samozrejme o kvalitách sprevádzajúcich hráčov niet pochýb. Na nahrávkach sa Hendrix prezentoval láskou k rock` n`rolu. Chucka Berryho a jeho Johny B. Goode spoznáte hneď, ale Blue Suede Shoes od Pekinsa sú „prerobené“ na Jimiho obraz. To platí aj o kvílivej verzii britskej hymny a plynulého prechodu úvodných taktov seržanta Peppera. Absolútnymi skvostami sú Little Wing a Voodoo Child, ktoré mám radšej ako štúdiovú verzie. No a Red House nenechá nikoho na pochybách, že Jimi Hendrix patrí medzi legendy. Blues surové, že až prestanete dýchať.

Snažil som sa vyhýbať superlatívom, ale v prípade Jimiho Hendrixa to je nemožné. Akokoľvek kriticky počúvate, nemôžete ostať nezasiahnutý silou jeho hudby.

pozn. recenzia sa týka originál verzie, ktorá vyšla na značke Polydor v roku 1972.