Reakce na recenzi:

alienshore - @ 20.10.2013

Black Celebration znamenal pre Depeche Mode niečo ako pokus odhaliť nové nepreskúmané teritória. Upustili od absolútnej komercie a vkročili priamo do tmy. Pre fanúšikov predošlých pomerne nekonfliktných veselých albumov to musel byť tvrdší oriešok. Cez syntetizátory vyjarili svoj vzťah k rockovej hudbe, čo je skutočne unikát. Depeche Mode neprestal byť Depeche Mode, práveže naopak a zaradili sa medzi kapely ktoré začali udávať smer. Ich hudba nadobudla farbu, neopakovateľnú atmosféru a aj kvalitatívnu hodnotu. Martin Gore dospel na ozajstného skladateľa a kým predošlé dosky obsahovali aj vatu, tak tentoraz sa tomu úspešne vyhol. Skladby sú zvukovo objemné a vyžarujú zvláštne fluidum. Temná stránka sa prejavuje v speve Davea Gahana a klávesových registroch, ktoré bombardujú sluchové zmysly rôznymi nápaditými odtieňmi. Album si vypočuje podľa mňa aj otvorený rocker, pretože okrem skvelých nápadov, je tu čosi skryté a tajomné.

Akceptovať toto dielo ako rock je asi ošemetné pre mnohých poslucháčov, čo je samozrejme pochopiteľné keďže sa tu gitary nachádzajú v minimálnom množstve (skoro vôbec). Problém však je samotný charakter skladieb, ktoré svojou dokonalou stavbou a sofistikovanou melodikou majú čosi dočinenia s rockom. Úvodný song Black Celebration je oslavou zádumčivých a ponurých melódií. Na podobných základoch stavia aj dynamická Fly On The Windscreen (Final). Veľmi príjemným odľahčením je hitová A Question Of Lust s vysokým spevom Martina Gorea a takých skladieb si tu odspieval viacero. Sometimes a It Doesn't Matter Two preletia pomerne rýchlo a zanechajú po sebe stopu melanchólie. A Question Of Time prekračuje svojou tvrdosťou rámec elektronickej hudby a na konci sa to poriadne rozpáli. Silný song je určite aj ďalšia hitovka Stripped s perfektne vyleštenou rytmickou štruktúrou. Utajeným klenotom je nepochybne aj Here Is The House s ukážkovou melódiou a skvelými rockovo orientovanými elektronickými plochami. World Full Of Nothing patrí opäť medzi tie krátke pomalé skladby a podobne vkusne pokračuje aj teatrálna Dressed In Black. Koniec patrí nádherne ťaživej New Dress s krásnymi klávesovými motívmi.

Najviac mi imponuje smer akým sa tu uberá elektronika. Vysoko položené zvuky a harmónia tónov majú skutočne silnú charizmu. Túto jedinečnú nahrávku nemožno ignorovať a ani odsudzovať, ba práve naopak a zaslúži si obdiv za poctivý muzikantský prístup. Black Celebration je v populárnej hudbe a v kontexte svojej doby skutočne progresívnym dielom, ktoré inšpirovalo mnoho ďalších hudobníkov. K dokonalosti sa opäť dopracovali o štyri roky neskôr s albumom Violator, no Black Celebration je a ostane len jeden.