Reakce na recenzi:

hejkal - @ 27.12.2011

Kenny Wayne Shepherd patrí k tým interpretom, ktorých rozhodne nemožno obviniť z pretlaku. Či už rajčiakového alebo produkčného. Od roku 1995, kedy vyšiel jeho debut, má na konte slabých sedem albumov. Preto neprekvapuje, že novinka How I go ponúka hneď sedemnásť kúskov (z toho štyri sú údajne bonusové).

Album začína v strednom bluesrockovom tempe, skladba Never lookin' back je v podstate veselá, pôsobí síce fajn, ale zároveň trošku učesane. A tým sa dostávame ku kľúčovému prvku Shepherdovej hudby. Áno, reč je o vlasoch. Kenny v druhej polovici 90. rokov oplýval okrem živelného prejavu aj vizážou dlhovlasého týpka a keď sa v USA stal komerčnou hviezdou navzdory tomu, že hral blues, niekto mu poradil tú najblbšiu imidžovú kúru – ostrihať sa. Príbeh istého Samsona je dobre známy, ale kto sa dnes dokáže poučiť zo starých múdrostí? Fakt, že sa z toho iba teraz konečne začína spamätávať, by mal slúžiť ako memento pre všetkých (keď nepomohol ani asi najznámejší prípad tohto typu, „spontánna“ metalová vlna v 90. rokoch na čele s Metallicou) hudobníkov! A preto aj klasický kúsok Come on over síce znie ako typická ukážka Kennyho hry, ale niečo tomu chýba. Vytvrdená Yer blues z dielne beatlesáckej dvojice, ktorú predstavovať netreba (Lennon, McCartney) obsahuje oproti originálu skvelé hutné gitarové sólo, ale už je tu baladickejšia Show me the way back home. Komerčný nádych nezaprie. Ani keď sa z nej v okamihu zrodí skladba Cold. Našťastie, šiesty kúsok, Oh, pretty woman, konečne vráti do hry Stevie Ray Vaughana, teda Kenny Wayne Shepherda „se fším fšudy“. A keďže hitovka Blue on black už má svoje roky, patrilo by sa vyhrabať parochňu a zaspomínať, čo Kenny jednoducho vykonal v Anywhere the wind blows. Návrat ku koreňom pokračuje aj v vaughanovskej skladbe Dark side of love. Kenny asi pri nahrávaní zabudol na termín u holiča, to sa pri hraní dobrej hudby stáva, hráč zabúda na neúprosnú realitu i osobnú hygienu. Ešte, že to poslucháči milujú! A nasleduje ďalšia majestátna, priam southern rocková balada Heat of the sun. Na rade je prvý takzvaný bonus (vždy ma pobaví, keď sa aktuálne albumy predávajú rovno s bonusmi), húpavičný kúsok Round and round. Na ráznej vlne sa nesie vypaľovačka The wire, azda má za úlohu zvýrazniť inak tuctový slaďák Who's gonna catch you now. Úžasne znie klavírny úvod bluesového štandardu Backwater blues a aj jeho gitarové orgazmové pokračovanie stojí za to. Svižne odsýpa aj záverečná inštrumentálka Strut. Napísal som záverečna? No, nie je tomu celkom tak, ešte je tu trojica bonusov. A skvelých, to sa musí nechať. Či už je to svižná blues rocková Butterfly, vaugnahovská bluesovica Cryin' Shame s južanskými ženskými vokálmi alebo naozaj záverečná plačlivka Baby the rain must fall.

Nemôžem si pomôcť, album je pridlhý. Shepherd sa od svojich puberťáckych čias stal usadenejším bluesmanom, ktorý je stále rozpoznateľný, ale štúdiovo dáva prednosť špekulovaniu s hrebeňom. A tak nemôžem inak, než udeliť tri a pol hviezdy zaokrúhlené nahor, pretože druhá polovica albumu je lepšia. Dobré dielo, ktoré má potenciál koncertne explodovať.