Shepherd, Kenny Wayne - How I go (2011)

Kenny Wayne Shepherd patrí k tým interpretom, ktorých rozhodne nemožno obviniť z pretlaku. Či už rajčiakového alebo produkčného. Od roku 1995, kedy vyšiel jeho debut, má na konte slabých sedem albumov. Preto neprekvapuje, že novinka How I go ponúka hneď sedemnásť kúskov (z toho štyri sú údajne bonusové).

Album začína v strednom bluesrockovom tempe, skladba Never lookin' back je v podstate veselá, pôsobí síce fajn, ale zároveň trošku učesane. A tým sa dostávame ku kľúčovému prvku Shepherdovej hudby. Áno, reč je o vlasoch. Kenny v druhej polovici 90. rokov oplýval okrem živelného prejavu aj vizážou dlhovlasého týpka a keď sa v USA stal komerčnou hviezdou navzdory tomu, že hral blues, niekto mu poradil tú najblbšiu imidžovú kúru – ostrihať sa. Príbeh istého Samsona je dobre známy, ale kto sa dnes dokáže poučiť zo starých múdrostí? Fakt, že sa z toho iba teraz konečne začína spamätávať, by mal slúžiť ako memento pre všetkých (keď nepomohol ani asi najznámejší prípad tohto typu, „spontánna“ metalová vlna v 90. rokoch na čele s Metallicou) hudobníkov! A preto aj klasický kúsok Come on over síce znie ako typická ukážka Kennyho hry, ale niečo tomu chýba. Vytvrdená Yer blues z dielne beatlesáckej dvojice, ktorú predstavovať netreba (Lennon, McCartney) obsahuje oproti originálu skvelé hutné gitarové sólo, ale už je tu baladickejšia Show me the way back home. Komerčný nádych nezaprie. Ani keď sa z nej v okamihu zrodí skladba Cold. Našťastie, šiesty kúsok, Oh, pretty woman, konečne vráti do hry Stevie Ray Vaughana, teda Kenny Wayne Shepherda „se fším fšudy“. A keďže hitovka Blue on black už má svoje roky, patrilo by sa vyhrabať parochňu a zaspomínať, čo Kenny jednoducho vykonal v Anywhere the wind blows. Návrat ku koreňom pokračuje aj v vaughanovskej skladbe Dark side of love. Kenny asi pri nahrávaní zabudol na termín u holiča, to sa pri hraní dobrej hudby stáva, hráč zabúda na neúprosnú realitu i osobnú hygienu. Ešte, že to poslucháči milujú! A nasleduje ďalšia majestátna, priam southern rocková balada Heat of the sun. Na rade je prvý takzvaný bonus (vždy ma pobaví, keď sa aktuálne albumy predávajú rovno s bonusmi), húpavičný kúsok Round and round. Na ráznej vlne sa nesie vypaľovačka The wire, azda má za úlohu zvýrazniť inak tuctový slaďák Who's gonna catch you now. Úžasne znie klavírny úvod bluesového štandardu Backwater blues a aj jeho gitarové orgazmové pokračovanie stojí za to. Svižne odsýpa aj záverečná inštrumentálka Strut. Napísal som záverečna? No, nie je tomu celkom tak, ešte je tu trojica bonusov. A skvelých, to sa musí nechať. Či už je to svižná blues rocková Butterfly, vaugnahovská bluesovica Cryin' Shame s južanskými ženskými vokálmi alebo naozaj záverečná plačlivka Baby the rain must fall.

Nemôžem si pomôcť, album je pridlhý. Shepherd sa od svojich puberťáckych čias stal usadenejším bluesmanom, ktorý je stále rozpoznateľný, ale štúdiovo dáva prednosť špekulovaniu s hrebeňom. A tak nemôžem inak, než udeliť tri a pol hviezdy zaokrúhlené nahor, pretože druhá polovica albumu je lepšia. Dobré dielo, ktoré má potenciál koncertne explodovať.
reagovat

PaloM @ 27.12.2011 09:44:36
Ahoj hejkal, ďakujem ti za recenziu, potešil si ma s ňou. Tvoj názor si vážim. Teraz som na úplne inej vlne (Al Di Meola á la Astor Piazzolla), tak si ťa podrobne prečítam neskôr a zareagujem.

hejkal @ 25.06.2012 18:11:48
No, dnes by som už nebol tak zhovievavý a hviezdu by som ubral, Oproti prvým albumom je to nie práve odvar, ale rozhodne je to až moc učesané.

Počúvam to CD niekoľký raz a žasnem. Veď každý predošlý album mal vysokú úroveň, ale musel som ich pustiť aspoň 2 - 3 razy, aby ma chytili naplno. Tieto nahrávky sú ideálne. Invencia pri skladaní, inštrumentálna zručnosť. Cítiť radosť z hrania ako z máloktorých súčasníkov. Počas týždňa som súčasne počúval Jimi Hendrixa, jeho kompilácie Blues a Winterland (Highlights) a porovnával. A teraz mi prišli na um prvé koncerty Carlosa Santanu z doby prvých troch albumov.
Pozitívny tok energie, vyliaty na mňa od týchto troch chlapíkov, má veľmi podobný až rovnaký účinok.
Tu nemá zmysel rozoberať 17 nahrávok jednotlivo. Nemôžem sa odtrhnúť od vnímania spevu Noaha Hunta, Kennyho sólových a sprievodných partov, soundu perfektne šlapajúcej rytmiky, s podmazom kláves, so spevom striedmo včlenených zboristiek.
Až sa obávam, či vôbec tento album Shepherd niekedy prekoná. Pritom je tak mladý...
reagovat

hejkal @ 04.12.2011 11:29:57
Jéj, po čase opäť tvoja recenzia. :) Kennyho vnímam ako najlepšieho bluesrockového gitaristu svojej generácie, tento album obsahuje všetky jeho prednosti (cit, zvuk, Blue on black slaďáky, Stevie Ray Vaughan odkazy), ale, ako to už býva, jeho mladícku dravosť s volume doprava z toho necítiť. Evidentne sa usadil. :) Mám pocit, že rozsah CD značne poškodil hudbe ako celku, polovične dlhé albumy majú na mňa v poslednej dobe podstatne lepší účinok.

PaloM @ 04.12.2011 11:36:39
hejkal, ďakujem za pripomienky. "Recenzia" v tomto prípade je príliš silné slovo :-) Azda bezprostredné nadšenie.
Aj ja mávam s prehnanou dĺžkou CD problémy, no tu si dávam výnimku. Všeobecne to riešim rozdelením posluchu na dvakrát.
Teším sa na tvoje postrehy (či recenziu), keď si novinku viac napočúvaš.