Reakce na recenzi:

alienshore - @ 10.10.2013

Po komerčne nie veľmi docenenom albume Streets: A Rock Opera sa Jon Oliva prekvapivo sťahuje do úzadia a uvoľňuje miesto speváka Zachary Stevensovi z neznámej skupiny Wicked Witch. Ako dôvod uviedol postranný projekt Doctor Butcher (s gitaristom Chrisom Cafferym) a jeho muzikál Romanov. Ostal však naďalej v spojení s kapelou a podieľa sa na skladaní materiálu pre album Edge Of Thorns, zároveň ako hosť nahráva klavírne a klávesové party. Jon Oliva a Savatage vybrali za hlavného frontmana skutočne silnú spevácku osobnosť. K hudbe Savatage sa Zacharyho prenikavý a technicky variabilný hlas hodil a otvoril dvere do novej a zaujímavej kapitoly tejto kapely. Nielen on má podiel na kvalite Edge Of Thorns, ale aj gitarista Criss Oliva. Jeho umenie dosiahlo skutočný vrchol a to čo predvádza v riffoch a sólach je nádhernou ukážkou talentu, ktorý bol predčasne ukončený tragickou smrťou. Produkcia a výsledný zvuk sa odlišuje od prechádzajúceho albumu Streets. Zamerali sa viac na konkrétne skladby a nechali tentoraz trochu bokom koncepčné myšlienky. Hudobne znie Edge Of Thorns viac priamočiaro a je tu menej symfonických prvkov. Obsahuje však všetky potrebné prísady a korenia, ktoré robia Savatage takým výnimočným zoskupením na poli progresívneho metalu.

Z hľadiska melódií je album ozajstným skvostom, čo dokazuje hneď titulná Edge Of Thorns. Klavír a tvrdé riffy sú poznávacím znamením Savatage a nechýbajú ani v tomto krásnom songu. He Carves His Stone je impozantným predstavením Crissa Olivu, v ktorom mu skvelo sekunduje Zachary Stevens a jeho taktiež teatrálny hlasový prejav. Metalové vypaľovačky Lights Out a Skraggy's Tomb spĺňajú svoje poslanie do bodky. Po klavírno-gitarovom duete Labyrinths nasleduje veľkolepá a dramatická bomba Follow Me. Myslím, že kvôli tomu ako vedeli gradovať skladby a pracovať s aranžmánmi ostanú Savatage v pomyselnej sieni slávy asi navždy. Jon Oliva odohrá emocionálnu klavírnu skladbu Exit Music a musím uznať, že je to taký malý klenot. Títo muzikanti nemusia do toho mlátiť hlava nehlava, aby dokázali že robia tvrdú muziku, oni dávajú do hudby oveľa viac preto to ide pocitovo až na doraz. Degrees Of Sanity a Coversation Piece sú opäť výborné razantnejšie kúsky s vypätými vokálmi a excelentnými gitarami. Pri All That I Bleed sa Savatage dostávajú do svojej epickej polohy a silu skladby podtrhujú fantastické melódie a refrény. Progresívnejší nárez Damiens je pekne čitateľne prepracovaný, ale pri Miles Away sa dostávam do siedmeho neba. Melodický charakter je geniálne vykreslený gitarami Crissa Olivu a je to slasť pre uši. Akustickú Sleep počúvam rovnako zanietene a tento duet Crissa Olivu a Zacharyho Stevensa je dojímavým a pôsobivým songom, pri ktorom je zaujímavé zistenie že im na vytvorenie pútavej atmosféry stačí gitara a hlas.

Je škoda, že je to posledný album so zosnulým Crissom Olivom, ale osud si nevyberá a ani sa nikoho nepýta. Intenzita Edge Of Thorns vyplýva aj z toho, že je menej komplikovaný a zasahuje priamo vytýčený cieľ. Nápaditosť v melódiách a gitarových vyhrávkach je podložená klasickým rukopisom Savatage. Po takom albume akým bol Streets: A Rock Opera prišiel takmer rovnako hodnotný počin, čo je obdivuhodné a z toho sa dá aj usudzovať akým skladateľským potenciálom disponovali bratia Olivovci a aj producent Paul O'Neill. Savatage je inšpiratívna kapela, ktorá zaslúžene patrí medzi to najlepšie čo metal (alebo aj progresívny metal) priniesol, podobne je na tom aj Edge Of Thorns a tento vybrúsený diamant má pre mňa cenu piatich hviezdičiek.