Reakce na recenzi:

hejkal - @ 04.02.2012

Kto by to bol povedal, že ohučaná kapela Il Rovescio Della Medaglia dokáže z roka na rok opustiť svoje počiatky a vrhne sa na classical rock? Nikto. A predsa sa tak stalo. Hudbu ovládol novo prijatý klávesák, ktorý sa rozhodol, že vytvorí album plný ochrany životného prostredia na Bachom ovplyvnenej hudbe. K ruke si prizval orchestrálneho guru talianskej scény argentínskeho pôvodu, istého Bacalova a mohlo sa ísť na to.

Prvé, čo udrie do uší, je priezračný zvuk. Úvodný nástup Absent for this Consumed World jasne dokazuje, že klávesy ovládli priestor. Skvelý virbel oznámi, že na radu príde Ora non ricordo piu. Zaváňa kráľovskmi dvormi, jemný spev je prekvapením. A zďaleka nie posledným. Ťažkotonážny hard rockový rif nemá chybu, so zakomponovaným ákaním znie ako niečo od Queen, ale iba na chvíľku, kríženie hard rocku a jasne klasicistických klávesov nemá chybu. A ten zvuk! Na tak krátku plochu je tu pretlak motívov, chápem to art rockerské nadšenie. Klávesák sa predvedie v úvode Il suono del silenzio, čo je inak tiež parádna hard rocková jazda so spevnými vsuvkami. Keď sa ozvú sláky, čembalo , husle, je z toho zrazu "Baroko", ale len do chvíle, kým sa kapela zasa poriadne emersonovsky nerozpáli. Plynulé prejdenie do slákov Mi sono svegliato e... ho chiuso gli occhi zjemňujúce beztak jemný spev je fasa, nálada ako z koncertu klasiky sa nedá neobdivovať. Do toho zapadá aj gitara a následné klávesové šumenie. Rázna Lei sei tu Lei nemá chybu, ako všetko, čo dosiaľ zaznelo, ale túžil som to vyzdvihnúť. Klavírna vsuvka La mia musica preteká emóciami, vystrieda ju krehký tichý spev, som namäkko. A tie sláky! Gýč bez hanlivého významu by mohol znieť takto. Tichobôľna vsuvka Johann je vystriedaná po gajdách znejúcimi klávesmi (tipujem) v Scotland Machine, opäť sa strieda orchester a nabudená kapela. A tá sa miestami vypne k parádnym hard rockovým pasážam, ktoré sa po tichom úvode vybujačia v Cella 503. Zakončí to chrámový organ a nastúpi titulná skladba Contaminazione 1760. Tá si vlastne iba krátko zapiští i zafúka na flaute a následne prenechá priestor najparádnejšej hard rockovej skladbe na albume - Alzo un muro elettrico. Jasné, tichá medzihra a až džezová vsuvka nemôžu chýbať. Ako sa na albume stalo zvykom, opäť sa plynulo prejde do ďalšej pokojnej medzihry Sweet Suite, ktorá, neprekvapivo, vygraduje až do spevu a prejde do záverečnej La grande fuga . Husle vystrieda hard rockové vyhrávanie v stopkách i bez nich, parádne vygradovaný záver je jednoducho na svojom mieste.

Toto je jeden z najlepších classical rockových albumov, aké som kedy počul. Milujem ho.