Reakce na recenzi:

hejkal - @ 29.05.2015

Americká štrkotajúca kapela Highway Robbery (resp. jej jediný album z roku 1972 For love or Money) patrí k mojim nedávnym akvizíciám. Aké bolo moje prekvapenie, keď som ju našiel najprv v obchode a následne i na progboarde. Dajako mi táto skutočnosť ušla a žil som v šťastnom nevedomí. V obchode ma zaujala jej evidentná „starina“ a ešte je to aj klasické rockové trio (gitara-basa-spev, keby naozaj niekto netušil). Booklet cédečka s poradovým číslom Seed 067-2 neobsahuje okrem skladieb a zostavy ani ň. Tak to s pirátmi chodilo a chodí. Avšak hlavná je muzika.

Už od prvých tónov úvodnej pecky Mystery rider je jasné, že sa bude jačať, sfetovano hrmotať, skrátka, bude to hard rock etablovaného amerického strihu. Prekvapujú ma (v dobrom) vokály, ktoré hlavnému vrešťanovi zdatne sekundujú a dosahujú celkom melodické zdanie. Sóla obstaráva gitara. To je tak očividný fakt, až si pripadám ako papagáj v debate vedeckých kapacít . Fifteen je neskutočný rachot v pomerne rýchlom tempe, nie, že by sme sa bavili o gepardovi, ale zasa reakčný čas internetových trollov v pohode predháňa. Aby sa nepovedalo, nasleduje slaďáčik All I need (to have is you). Aj táto poloha kapele svedčí, určite minimálne tak, ako sporo odetej modelke objektív fotoaparátu. Lazy woman už opäť vyhrávkovo škrípe, tieto „power“ triá sa ešte aj dnes počúvajú jedna radosť. A tá prirodzená surovosť kombinovaná s dobovým neopakovateľným zvukom a úprimnou snahou hrať o dušu mi jednoducho reže. Na nič sa nehrať, len pražiť. Kde sú tie časy. Dnes človek príde na festival amatérskych kapiel a namyslenosť, pretvárka a snaha o gýčový efekt sa rinie z pódia, spoza neho a vlastne i spred neho. Na profi akciách sa to vynásobí dvojkou a človek má pocit, že okolo nás žijú samí neuznaní géniovia.

Druhú stranu platne otvárala pokojnejšia, ale o to viac srdcervúca spevná skladba Bells. Ku koncu celkom stvrdne, čo nemá za cieľ vzbudzovať žiadne dvojzmyselné myšlienky, je to jednoducho fakt. Surový flák Ain’t gonna take no more sa tvári ako sekaná. I’ll do it again je husto bahnité vytvrdnuté blues, čo sa miestami rozkokoší ako dva kohúty na jednom smetisku. Mám vôbec opakovať, ako veľmi ma to baví? A posledná skladba albumu, Promotion man, je doslova óda na obíjanie plechov a lisovanie šrotu. Nemôžem si pomôcť, v hlave mi vždy naskočí Primitive man od Jerusalem. Nie, že by sa výrazne podobali, ale rozhodne by mohli tvoriť nevlastný súrodenecký pár na tematickej výberovke, ktorej zameranie by vydesilo nielen slabšie povahy.

Highway Robbery rozhodne môžem odporučiť priaznivcom výbornej americkej hardrockovej muziky. Pri jej počúvaní sa cítim ako paleontológ, čo v piesku nedozernej púšte objavil kompletne zachovanú kostru Tyranosaura. Hurá!