Reakce na recenzi:

hejkal - @ 01.02.2012

Gitarové blues rockové kapelky z USA situované do zlatého obdobia roku 1970 ma bavia. Aj by som sa zamyslel, že prečo, ale aj tak by to bolo zbytočné. Neviem. Asi je to tou bezprostrednou atmosférou neprekombinovaného hrania od podlahy. Parish Hall sa s tým nepára a to je skvelé. Paradoxne, jediný jej album si vystačí s desiatkou pomerne krátkych skladieb. A nie je to vôbec na škodu!

Tvrďácky sa zarifuje a už to ide. My eyes are getting heavy potvrdzuje, že klasická trojka gitara-basa-bicie má čo ponúknuť aj v prípade, že nešpekuluje a jednoducho to solí o sto šesť. A švih nechýba ani bluesovému kúsku Dynaflow. To isté ponúka aj Ain’t feeling too bad, sťažovať sa však na to nedá. Totálne vykradnutý hendrixoský slaďák Silver ghost je milý, v rýchlom slede sa odprezentuje priam vaughanovský kúsok Skid row runner. Spevák, gitarista a skladateľ v jednej osobe, Gary Wagner, sem-tam sadne aj za klavír či organ a dofarbí určité momenty, čím skladby vyznievajú ešte lepšie. Ďalšia rifovka, Lucanna, uháňa s vetrom o preteky. Temno škrípavý hlas, drsná rytmika, šmirgľová gitara, čo viac si priať. Parádna posadená vec We’re gonna burn together nemá chybu, opäť cítiť Hendrixa. A hrdzavá jazda pokračuje aj v našliapnutej parádičke Somebody got the blues. Ako zo starej školy znejúce blues How can you win chytá za srdce, milujem, keď gitara kopíruje melódiu spevu. A zbožňujem aj to, keď sa na záver albumu prezentuje nejaká zmena. Take me with you when you go patrí do kategórie romantických skladieb, je melodická, no počuť aj to, že ju nehrajú včielky, ale sršne.

Parádna vykopávka, ktorú si vždy rád vypočujem. Pre surovejších blues rockerov so sklonmi k hard rocku povinnosť.