Reakce na recenzi:

hejkal - @ 27.02.2012

(Poznámka na úvod - recenzia presunutá pod nový profil, pôvodne nahodená 2.9.2011)

Manfred Mann a Mike Hugg sú dnes známi hlavne kvôli sixtísovej vlne hitov á la Do wah..., na prelome 60. a 70. rokov však založili ambicióznu džezrockovú formáciu Manfred Mann Chapter Three. Po vzore Colossea nechýbali dychy, po vzore doby sa tu presúšali výrazné tvrdé i pochmúrne skladby.

Temnota sa vyrúti hneď zo začiatku, klávesy a melodická linka spevu ostávajú prítomné, predsa len je to však na hony vzdialené od Do wah diddy diddy. Lady Ace je jednoducho skvelá brass rocková skladba. Rádiovo pokojná meditačka I ain’t laughing je dokreslená zborovým spevom, ale je to iba predzvesť Poor sad Sue. Ťažkotonážna rytmika spočiatku budí dojem hard rocku, nervózne sláky striedajú psychedelické reminiscencie, tie dopĺňa džezové klavírne sólo, free džezové dychčanie je priam neznesiteľné, čo dodať. Pecka. Jump before you think začína až podozrivo podobne Colosseu, avšak za chvíľku sa pridajú perkusie, basa dunivo vpláva do sóla a je tu Jump before you think, improvizácia pre rôzne nástroje (napr. dychové). Opäť hustne temnota, pomalý rytmus a dusná atmosféra negujú názov skladby Good to be alive. Z môjho pohľadu je to najlepšia skladba na albume. A už sa na mňa rúti odtrhnutý vagón plný džez rockovej nádielky v podobe Happy being me. Keby to niekoho zaujímalo, gýčové lalákanie nikdy neznelo gýčovejšie. Ale tá tona džezových sólových plôch ich ospravedlňuje! Však má skladba aj vďaka nim (a nekonečnému záveru) dobrú štvrťhodinu. Gitarová skladba Virginia má „beatlesovský“ spevavý nádych, ale na koniec dosky sa hodí. Obzvlášť, keď ju brutálne narúšajú dychári a klávesové sóla sú opäť podmanivé.

CD vydanie z roku 1999 obsahuje aj tri bonusy (I ain’t laughing, Happy being me a Virginia) doplnené o výrazy typu „mono“ alebo „alternate“ a to je na dnes všetko.

Čo teda prináša Volume two? Parádnu nádielku džezrocku, aký vznikal iba v krátkej osvietenej dobe prelomu hore uvedených dekád.