Reakce na recenzi:

hejkal - @ 01.05.2012

Ako mnohé moje talianske prírastky do zbierky, aj debut skupiny Dalton som kúpil v Ríme. Jedno sa špagetožrútom musí nechať, v každom obchode s hudbou, ktorý som navštívil (či už v meste s koloseom alebo vo Florencii), mal samostatný kútik venovaný talianskemu progresívnemu rocku. Nákupy na blind, väčšinou podľa obalov či nejasných spomienok na progarchives, mi dosť rozšírili obzory a vlastne som sa sekol iba jedenkrát, ťažké free džezové fusion z albumu Maledetti od kapely Area mi ide sťažka, niečo ako trojka od Soft Machine. Ale o inom som chcel...

Ako bývalo v tých časoch v Taliansku zvykom, albumy málokedy presahovali čas cez polhodinu a ani Riflessioni: Idea d'infinito nie je výnimkou, majúca okolo tridsaťštyri minút. Aj to iba preto, že sa tu nachádza jedna skrytá skladba, ale nepredbiehajme. Hneď prvá a zároveň polo titulná skladba Idea d'infinito po pár pazvukoch prinesie niečo medzi blues a skladbou With you there to help me od Jethro Tull a verte, že to nie je podobnosť letmo naznačená, náhodná a nie je ani následkom priveľmi rozvinutej fantázie. Super je, že texty sú v taliančine a okrem flauty má dosť priestoru i gitara a klávesy rozhodne nehodlajú hrať druhé husle (pretože sú to klávesy, všakže). A Jethro Tull pokračuje. Stagione che muore je parádna naliehavá skladba, ktorá o tom, že kradnúť sa nemá, asi nepočula. Plynulý prechod do akéhosi cembalového (či čo to je) intra otvorí klavírnu a inak pocukrovanú baladu Cara Emily, čo by mohol byť príjemný gýč niekde na gondole splavujúcej benátske kanály (hold, kanálová romantika má niečo do seba). Zároveň je to odklon od kapelového idolu z Británie. Špinavá gitara vystrúha kvílivé intro a už je tu druhá polovica titulu, a síce svižne blues rocková záležitosť Riflessioni. Je to inštrumentálka a má niekoľko naozaj skvelých vyhrávok. Do jej doznievania sa jemne vrúti spevná a mierne klasicistická pesnička Un bambino, un uomo, un vecchio, čo je fajn. Záverečným kúskom je akýsi rozmerný lavór (Dimensione lavoro), čo je pre začiatok evidentne hrubozrnné sólo pre bicie dopĺňané hammondovými skučaniami a pokračovanie nevynecháva flautu, klavír (a iné klávesové inštrumenty), gitaru (dokonca má hendrixovskú škvŕkavú vsuvku) a celé toto blues rockové šalenie zasa odniekiaľ šľohli, menovať snáď nemusím. Neviem, či je to rys z platne, ale na cédéčku po asi minúte ticha nastúpi ešte jedna skrytá skladba, konkrétne ide o mierne pokojnejšiu verziu prvej skladby albumu Idea d'infinito.

Mám rád Jethro Tull a rovnako ma bavia aj ich doboví napodobňovatelia. Aj preto prihadzujem jednu protekčnú hviezdu.