Reakce na recenzi:

hejkal - @ 02.05.2012

K albumu Carnascialia som sa dostal vďaka druhému dielu boxsetu Progressive Italia bez toho, aby som dovtedy o tomto projekte čokoľvek tušil. Ale dostal ma na prvé počutie, aj keď nie som práve world music fanda.

Od prvých tónov akustických nástrojov je jasné, že hudba bude silno zakotvená kdesi vo folku. Nenásilný spev v taliančine sa počúva jedna radosť, nuž nemôžem inak, ako Canzone numero uno pochváliť. Navyše, rôzne nástroje sa nenápadne pridávajú a vrstvia do jemného (a miestami aj art rockového), ale o to kúzelnejšieho celku. Demetrio Stratos, spevák skupiny Area, má parádny hlas a nebojí sa ním hoci i prdieť, a preto je skladba Fiocchi di neve e bruscolini vskutku areáckou variáciou na folk rock kdesi z gréckej dediny (Stratos je Grék). Najdlhšia skladba albumu, Almeisan, je úžasná. Snivý klavírny úvod postupne vyprevadia nejaké šumy i dychové plače a vlastne sa to takto pokojne unáša celou skladbou až do konca. A podobne meditujúca , ale na iných nástrojoch, je aj ďalšia skladba Kaitain. Určitý psycho nádych podčiarkujú aj bezslovné vokálne pazvuky. Cingli-lingi, zvonia zvonky a začína sa Cruzeiro do sul, čo je vec , ktorá nevybočuje zo seansovej muziky, ktorá už nejaký čas okupuje album. Postupne naberá na hlasitosti, čo nie je na škodu a zároveň sa psychicky uchýli k úchylnosti, čo nie každému sadne. Poslednou skladbou albumu je Gamela. Opäť sa ozvú akési zvonce, ale basa z toho spraví akýsi nadžezlý rytmus, ktorý podopiera ďalšie výrazne folklórne meditácie, ktorým predsedajú husle. A v závere dôjde aj na rockové názvuky.

Tento album môžem iba odporúčať, aj keď vznikol v roku 1979, a teda je mojim vrstovníkom, čo nie je bohviečo. Zaujímavá, hoci nie práve rocková hudba, jedna z výnimiek potvrdzujúca pravidlo (že podobné veci obvykle nepočúvam).