Reakce na recenzi:

hejkal - @ 07.07.2014

V roku 2012 vyšiel niekdajšej poprockovej veličine Europe album Bag of bones, ktorý nabral kurz k ospevovaniu prakticky všade, kde sa píše o rockovej muzike. Aj preto som si ho zaradil do škatuľky, ak príde príležitosť, tak si ho vypočujem. A stalo sa.

Úvod obstaráva skvákadlovaná zeppelínovka Riches to rags, ktorú som kedysi počul v rámci akého kompilátu predávaného s časopisom Classical Rock, a ktorá ma veru pozitívne nabudila (vtedy i teraz). Troška toho metalového oparu sa vtesnalo do stredného tempa vymedzujúcej skladby Not supposed to sing the blues. A to nevravím o najväčšom klišé á la Kashmir, a síce o orientálnych vstupoch. Zaujímavé, že sa kapely nedokážu vzdať tohto umelého pocitu „vyššieho“ umeleckého prejavu. Čo znelo dobre Zeppelínom, je neprenosné a neopakovateľné. Inak sa však skladba blíži tomu, čo produkovala iná legenda, a síce Deep Purple. Keď uvážim, že gitarista je „rýchloprstá“ škola, je toto prirovnanie s Morseho pôsobením v zmienenej veličine ešte presvedčivejšie. Firebox ma v tomto pocite iba utvrdzuje, ide o to isté (aj s orientálnou halúzkou) v mierne svižnejšom tempe. A je tu titulná záležitosť Bag of bones. Úvod skladby pripomenie to najlepšie od Bon Joviho (bez srandy), a teda baladu Wanted dead or alive. Tá hranica medzi vtieravými melódiami a novodobým hard rockom je priam hmatateľná, celkovo skladbe výrazne pomáha gitarista, ktorý sa nerozpakuje schuti si zasólovať. Ozaj, v rámci marketing mixu si v nej zahral aj súčasný borec Joe „všetci ma žerte“ Bonamassa. Gýčové sláky, klavír, čo iného čakať od mini-predohry Requiem. My woman my friend začína ako temná balada, klavír znie, akoby pod posteľou číhala celá perepúť bubákov, ťažkotonážny nástup kapely na seba nenechá dlho čakať, kto má rád Black Country Communion, ten bude nadšený. Skúste si v okamihu predstaviť, akú skladbu očakávate od niečoho, čo sa volá Demon Head. Hej, je to pomerne rezká rockovica, ako to už u týchto melodicky orientovaných kapelách býva zvykom, pôsobí značne chytľavo. Akusticky škrobený úvod Drink and a smile ma stále drží v napätí, že kedy to už prepukne naplno a ono nič až do konca. Zaujímavé. Doghouse sa vracia k pohodovému pop-hardrocku s mejkapom Led Zeppelin. Ešte aj také tie bonhamovské bicie nechýbajú. Mercy you mercy me sa vrhá do náručia metalu, spevné i ujačané pasáže k tomu patria ako vysvetľovanie k alternatívnym zákutiam postmoderny, hold, keď dielo neobstojí samo o sebe, musí nastúpiť obkecávanie (čo neplatí na skladbu ako takú, ide o prirovnanie, aby bolo jasné, že... nuž zhruba takto vyzerá postmoderné umenie :)). Záver patrí balade Bring it all home. Medzi sto najlepších srdcolamov by som ju nezaradil, ale vypočuť sa dá.

Hudba na pomedzí osemdesiatych rokov so súčasným zvukom a jasným príklonom k súdobým hardrockovým trendom, ma prekvapivo baví. Bag of bones je rozhodne dobrý album, ktorý si, ak budem mať náladu na nejakú tu popíkovú melodiku zabalenú do hutného obalu, sem-tam pustím.